streda, 28. júl. 2021

Čriepky z histórie mesta: Zo starých školských kroník 6. časť

14.4.2021, 15:22
Soňa Zakariásová

Koniec ilegality šamorínskych protestantov

Syn Márie Terézie, Jozef II. zaviedol jednotnú školskú sústavu aj pre protestantské školstvo a povolil zriadenie nekatolíckych škôl, ktoré zrovnoprávnil s katolíckymi. V praxi to znamenalo koniec ilegality šamorínskych protestantov, ktorá trvala od potlačenia Rákocziho povstania (1709).

Medzi reformovanými Maďarmi a učiteľom katolíckej školy nemeckej národnosti Albertom Hadingerom však dochádzalo k čoraz častejším konfliktom, ktoré vyvrcholili intervenciou zo strany kráľovskej školskej správy. Situácia sa do istej miery upokojila až po roku 1781.

Od vydania Tolerančného patentu si teda evanjelici aj kalvíni zakladajú vlastné školy. Pred rokom 1784 ich deti navštevovali katolícku školu A pretože evanjelická cirkevná obec disponovala väčšími finančnými prostriedkami, už o tri roky neskôr mohla začať vyučovanie vo vlastnej budove, ktorú si postavili pred kostolom. Pôvodne otvorili len jednu evanjelickú školskú triedu, ku ktorej si v roku 1807 pristavili ďalšiu, čím sa ich škola stala dvojtriednou.

škola

Evanjelický kostol neďaleko bývalej modlitebne zvanej „nemecký dom“, vľavo škola pre deti evanjelikov

Zo školských zápisníc evanjelickej školy

Dozvedáme sa z nej, že v roku 1839 sa z mestských prostriedkov zrekonštruoval evanjelický kostol a škola, pričom sa správa mesta zaviazala, že od nasledujúceho roka bude financovať všetky opravy a údržby.

V roku 1843 usporiadali žiaci evanjelickej školy v Pomle majáles. Žiaci spolu s učiteľmi podnikali výlety do prírody, aby spevom a tancom oslávili jar a radosť.

Pôvod majálesov siaha ešte do starovekého Ríma, keď sa konali oslavy na počesť bohyne jari a plodnosti Maie (odtiaľ označenie mesiaca máj).

Školská zápisnica uvádza aj mená detí, ktoré v rámci výmeny v rokoch 1863 až 1879 odišli zo Šamorína naučiť sa po slovensky či po nemecky. V šk. roku 1863/64: Gyula Kunder a Károly Frank (miesto ich pobytu sa nepodarilo zistiť), v šk. roku 1872/73 Terézia Ulrichová (odišla do nemecky hovoriacej Šoporne), v šk. roku 1875/76 Zuzana Bohusová, Zuzana Meixnerová a Mária Svigruhová (všetky tri odišli do Senice), v šk. roku 1878/79 Erzsébet Brennerová, Hermína Hofstätterová, Erzsébet Preiszlerová (všetky tri do Starej Turej) a Erzsébet Ulrichová (do nemecky hovoriacej Šoporne). Na výmenu do Košarísk boli určení žiaci Karol Góber a Mária Meixnerová, vyd. Baráthová. (Keďže školské zápisnice evanjelických cirkevných zborov v Košariskách a Brezovej pod Bradlom neuvádzajú mená rodičov ani trvalé bydlisko žiakov, nie je možné doložiť všetky mená šamorínskych žiakov.)

Takmer každý rok nachádzame v zozname žiakov šamorínskej evanjelickej školy deti zo Sobotišťa, Myjavy, Senice, z Brezovej, ako aj z brezovských a myjavských kopaníc a samôt. Zo Štverníka sa sem prišli učiť Štefan Bzdúšek a jeho sestra Alžbeta (bývali v dome hodinára Ferenca Faulhammera).

Do roku 1886 bola elementárna evanjelická škola šesťročná. V školskom roku 1886/1887 sa stala päťročnou. Od roku 1908/1909 sa počet ročníkov znížil na štyri. Školu navštevovali aj žiaci, ktorí už absolvovali elementárnu školu, dokonca aj deti iných vierovyznaní.

Šamorínsku evanjelickú školu však najviac preslávil Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919), syn evanjelického farára. V roku 1889 ešte nikto netušil, že vtedy ešte len deväťročný Milanko, prepíše dejiny. Do Šamorína prišiel v rámci výmeny detí spod Javoriny, aby sa podučil maďarčine. (Pozn.: od 80. rokov 19. storočia zase odchádzali šamorínske deti na Myjavu a do Brezovej podučiť sa slovenčine, prípadne do nemeckej Modry a Šoporne zdokonaliť sa v nemčine.)

Štefánik

Milan Rastislav Štefánik prichádza do Šamorína ako desaťročný, aby sa na evanjelickej škole naučil po maďarsky

V školskej matrike sa na 10. strane nachádza takýto záznam: „Školský rok 1889-90: IV. trieda, por. č. 31, Milan Štefánik, narodil sa 20. júla 1880 v Košariskách. Meno otca: Pavol Štefánik, ev. duchovný. Správanie 1, usilovnosť 1, všeobecná známka 1, maďarské čítanie 1, nemecké čítanie 2, počty 1, krasopis a kreslenie 2, spev 3“ (trojka je prečiarknutá na jednotku).

Otec Milana Rastislava Štefánika, Pavol Štefánik sa postaral o to, aby jeho synovia získali čo najlepšie vzdelanie. Bez osvojenia si maďarského jazyka však ďalšie štúdium v Uhorsku nebolo možné. Keďže sa Štefánikov otec priatelil so šamorínskym evanjelickým farárom Károlyom Ritterom, voľba padla práve na Šamorín. Aby to mal v Šamoríne čo najjednoduchšie, dohodol mu privát u svojho dávnejšieho priateľa Istvána Sidóa, miestneho notára a advokáta.

Školský rok tu strávil prakticky bez prerušenia. Len Vianoce 1889 a prvé dni nového roka prežil doma v Košariskách.

Štefánik vo svojich spomienkach si svoj pobyt v Šamoríne vybavuje takto: „Spočiatku sme sa nič neučili a náš učiteľ sa nás spytoval iba na naše mená, častejšie na zamestnanie otcov. Najlepším žiakom býval údenárov, zeleninárov ši gazdov syn. Synovia farára či iných neproduktívnych zamestnaní sa usalašili v posledných laviciach.“

Štefánik si veľmi rýchlo osvojil základy maďarského jazyka a už na konci polroka patril medzi najlepších žiakov, dokonca aj v konverzácii a gramatike. Napriek tomu si s učiteľom nie vždy rozumeli. Raz mu povedal: „Z teba nič nebude. Ani ťa tvoj otec nepochová, lebo ty skončíš na šibenici.“ Keby bol býval tušil, že raz tento útly chlapec zamáva dejinami a stane sa veľkou osobnosťou...

Do Šamorína kedysi chodila aj Milanova matka Albertína, rodená Jurenková (1853 – 1928), dcéra kapitána hurbanovských dobrovoľníkov Samuela Jurenku. Študovali tu aj Milanovi dvaja bratia Igor Branislav a Pavol Svätopluk. Najstarší z bratov Igor Branislav Štefánik (1873 – 1940) sem prišiel dokončiť ľudovú školu v roku 1883. Ako prvý potomok po meči mal predurčené, že bude pokračovateľom štefánikovskej tradície. Aj on, rovnako ako jeho otec, sa stal evanjelickým farárom. Vystriedal niekoľko miest, kým natrvalo odišiel medzi vojvodinských Slovákov. Tu sa zapojil do národnobuditeľskej práce. Stal sa dopisovateľom rôznych časopisov a novín, organizoval rôzne prednášky, dokonca i sám prednášal. Počas vojny bol pre svoje národné postoje istý čas väznený a po prepustení ostal až do konca vojny pod policajným dozorom. V roku 1919 sa dokonca stal poslancom srbského Ústavodarného zhromaždenia. V ten istý rok ho zasiahla smrť brata Milana Rastislava, ktorého lietadlo pred pristátím stroskotalo. Spolu s bratom Pavlom odchádzajú do Paríža, aby prevzali bratovu pozostalosť. A hoci ostane v tieni svojho mladšieho brata, stál pri základoch srbského štátu a ako horlivý národovec bol veľkým zástancom spolunažívania Srbov a Slovákov. Zomrel bezdetný v Bačke Poljanke v Juhoslávii.

Spomeňme ešte Štefánikovho brata, ktorý sa tiež učil v Šamoríne. Volal sa Pavol Svätopluk. Na rozdiel od Milana Rastislava však dosahoval len priemerný prospech. Pavol si vybral osud vysťahovalca. V Amerike pôsobil ako redaktor Slovenského týždenníka a Amerického Slováka.

Milan Rastislav Štefánik (1880-1919)

Bol významným astronómom, vojenským pilotom, francúzskym generálom. Patril medzi prvých Slovákov, ktorí viackrát vystúpili na štít Mont Blanc. Absolvoval niekoľko astronomických výskumných ciest, počas ktorých navštívil Tahiti, Nový Zéland, strednú Áziu, Alžírsko, Spojené štáty i Južnú Ameriku. Dva roky pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa stal francúzskym občanom (1912) a o dva roky neskôr ho francúzska vláda vymenovala za rytiera Čestnej légie. Krátko pred svojou tragickou smrťou sa ocitol na vrchole kariéry. Ako uznávaný diplomat sa spolu s Masarykom a Benešom zaslúžil o vznik prvej Československej republiky. Keďže mal vplyvné kontakty na najvýznamnejšie osobnosti politického života vo Francúzsku, Masarykovi a Benešovi doslova podával kľučky. Na sklonku vojny organizoval aj československý zahraničný odboj a z postu francúzskeho generála formoval československé légie v Rusku na Sibíri. Čakalo ho kreslo ministra vojny vo vláde. Štefánikova predčasná tragická smrť však zmarila jeho plány. Stala sa živnou pôdou pre vznik mnohých mýtov, ktoré vznikli okolo jeho nevyjasnenej smrti. Závery? Od nešťastnej náhody, zostrelenia Čechmi, zlyhania techniky, až po samovraždu.

V minulosti zatracovaný, dnes najviac oslavovaný. Komunisti sa ho pre jeho nepriateľský postoj k boľševikom snažili vymazať nielen z učebníc dejepisu, ale aj zo všetkých piedestálov. Po roku 1960 sa neďaleké Štefánikovce premenovali na Rovinku, Štefánikovo na Javorinku. Po roku 1989 došlo k opačnému extrému, keď na jeho počesť premenúvali ulice, školy. Jeho meno nesie aj tunajšie Gymnázium Milana Rastislava Štefánika, ale aj najvyššie štátne vyznamenanie. Na jeho počesť je dokonca pomenovaná planétka 3571 – Milanštefánik. V roku 2004 mu na slávnosti v Košariskách pri príležitosti 124. výročia jeho narodenia udelili preukaz vojnového veterána s číslom 0001. Jeho portrét donedávna zdobil slovenskú päťtisíckorunáčku, jeho busta sa dodnes vyníma v nejednej kancelárii.

Šamorínčania si určite so záujmom prečítajú mená Štefánikových spolužiakov, ktorí v školskom roku 1889/90 navštevovali evanjelickú školu v Šamoríne. Uvádzame ich mená v podobe, ako boli v školskom výkaze uvedené: súrodenci János a Chrisztina Domsitzoví, Pál Fischer, Jenő Hoschorner, Károly Muth, József Plutzer, Béla Szloboda, Etelka Domsitz, súrodenci Erzsébeth a Mátyás Karl, Teréz Meizner, Giza Preiszler, Erzsébeth Szabó, László Domsitz, János Karl, Károly Koznár, Ödön Ulbrich, Zsuzsi Bánoczy, Mari Heiling, Chrisztina Horváth, Mária Pitnauer, Erzsébeth Plutzer, Lina Preiszler, Sarolta Ritter (dcéra evanjelického farára) a Teréz Szeitl. V spomínanom školskom roku navštevovali evanjelickú školu okrem miestnych aj žiaci z Kvetoslavova, Dunajskej Stredy, Bratislavy, Veľkej Paky a Kiliti.

Zoznam žiakov

Zoznam žiakov evanjelickej školy v školskom roku 1889/90. Zvýraznený riadok evanjelickej farskej knihy obsahuje údaje o Štefánikovi

 

Nasleduje „Zo starých školských kroník, 7. časť“. Staršie články nájde v sekcii HISTÓRIA

Copyright © 2021 Šamorínčan