pondelok, 2. aug. 2021

Čriepky z histórie mesta: Zločiny a tresty v stredovekom Šamoríne

21.8.2020, 13:21
Soňa Zakariásová

Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť  rúško dávnych čias.

Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.

Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie.  Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.

Krivá spravodlivosť

Keď sa povie stredovek, obyčajne sa nám vybaví spoločnosť prísne hierarchizovaná, ale aj drsný vek, keď platil iný meter na obyčajného sedliaka a iný na zemepána. Dnešní delikventi majú ohromné šťastie, že nežijú v dobe, keď sa priznanie vynucovalo mučením. Často sa namiesto odňatia slobody vynášali hrdelné rozsudky, v tom lepšom prípade verejné telesné tresty, vyhostenie z mesta, strata majetku či peňažná pokuta. Súdnu moc v stredovekom Šamoríne mal richtár. Nerozhodoval pravdaže sám, ale v súčinnosti s mestskou radou.

Pozrime sa bližšie, ako vyzeralo súdnictvo v stredoveku a aké tresty hrozili delikventom. Zločiny v stredoveku sa najčastejšie spájali s porušovaním kresťanskej vierouky. Už v Prvej knihe nariadení Štefana I. nájdeme zmienku o povinných nedeľných návštevách kostola. Nedodržanie príkazu sa považovalo za znesvätenie Dňa Pána a vinníkovi zaň hrozili tresty. Škála trestných činov bola veľmi pestrá. Prísne sa trestalo aj odpadnutie od katolíckej viery, nevera, konkubinát (spolužitie bez zosobášenia), kupliarstvo, krádež aj nactiutŕhačstvo. Mimoriadne prísne sa trestala urážka vrchnosti a majestátu. Zakázané bolo aj tzv. hudlárenie (ilegálne uskutočňované remeslá). Za najťažší zločin sa považovalo podpaľačstvo. Telesné tresty však nechýbali ani v škole či majstrovej dielni.

A pretože kľúčové bolo priznanie obvineného, často sa vynucovalo. Málokto skúmal motívy trestnej činnosti.  Aj malé priestupky sa postihovali prísnymi sankciami a hrubým zaobchádzaním. Tresty bývali často horšie ako samotné previnenie či zločin.

V stredoveku bolo kľúčové priznanie obvineného, preto sa často vynucovalo (ilustračný obrázok)

V stredoveku bolo kľúčové priznanie obvineného, preto sa často vynucovalo (ilustračný obrázok)

Tresty v 17. storočí

Z prvej polovice 17. storočia sa v mestských zápisniciach nezachoval ani jeden záznam o udelení trestu smrti, čo znamená, že Šamorín v tom čase nedisponoval právom samostatne vynášať rozsudok smrti. V priestoroch pod radnicou však väznili stoličných väzňov, väčšinou vojenských zbehov.

Z pohľadu súčasníka sa nad mnohými bizarnými nariadeniami a trestami pousmejeme. Napríklad v 17. storočí vydala mestská rada nariadenie o zákaze predávania a kupovania vína z Mliečna. Peňažná pokuta hrozila aj Šamorínčanom, ktorí ho v Mliečne konzumovali. V tomto prípade nesmel byť výnimkou ani šamorínsky richtár. V prípade porušenia zákazu mohol byť pozbavený funkcie.

V roku 1690 dal šamorínsky richtár uväzniť mestského lesného špána, pretože svoj úrad nevykonával svedomito.

V tom istom roku nariadil cisár Leopold I. vyhotoviť na náklady mestečka veľký meč, ktorý mal byť podľa vzoru kráľovských miest položený na stole richtára. Šamorín tak získal  hrdelné právo/právo meča (ius gladii). Meč symbolizoval silu, ale aj súdnu právomoc, spravodlivosť a právo vykonávať hrdelný trest. V praxi to znamenalo, že za trestný čin krviprelievania mohol  byť v prítomnosti richtára vynesený rozsudok.

Toto právo veľa napovedá o postavení mestečka. Na základe osobitnej kráľovskej výsady preniesol panovník hrdelné právo na mesto a vyňal ho z kráľovskej, prípadne stoličnej kompetencie.

Šamorínsky mestský súd rozhodoval v civilných i trestných sporoch. Od roku 1690 mohol vynášať aj tresty smrti. Výška trestu sa ukladala v závislosti od spoločenského postavenia osoby. Pri slobodných občanoch prevažovali peňažné tresty nad fyzickými. Obyčajná facka sa trestala niekoľkonásobne vyššou pokutou ako rana päsťou, pretože znamenala stratu cti. U poddaných sa uprednostňovali tresty fyzické, pretože vysoké peňažné tresty od nich nebolo možné vymáhať. Medzi najčastejšie druhy trestov patrili trest smrti, zmrzačujúci trest, zneucťujúci či majetkový trest a trest odňatia slobody. Medzi cirkevné tresty patrilo pokánie, pôst, exkomunikácia z cirkvi a povinná púť na vzdialené pútnické miesto.

Na súdoch bol prítomný aj notár, ktorý okrem znalosti práva musel veľmi dobre ovládať aj latinčinu. I keď to na prvý pohľad vyznieva absurdne, Šamorínčanom vyhovovalo, že ich súdili volení členovia mestskej rady. Rozsudok mestských súdov bol konečný, na druhej strane žiadne iné inštitúcie mimo mestečka nemohli miestnych obyvateľov súdiť a brať na zodpovednosť. Tým obyvateľom, ktorí sa zdržiavali mimo Šamorína, poskytovalo toto ustanovenie  isté záruky a bezpečnosť. V prípadoch, ak došlo k porušovaniu spomínaného práva (čo sa stávalo dosť často), sa mohli obyvatelia dovolať spravodlivosti u zemepána či panovníka.

Vplyv mestského súdnictva na šľachticov sa zistiť nepodarilo. Záznamy týkajúce sa šľachticov boli v mestských knihách zriedkavé, z čoho usudzujeme, že mestečko nad nimi nemalo súdnu právomoc. Nedisponovalo ňou ani pri cirkevných osobách a cirkevných majetkoch. Tí podliehali krajinským, resp. cirkevným súdom.

Tresty smrti sa líšili podľa previnenia. Zlodejov a chlapov, ktorí znásilňovali, vešali. Vrahov a lúpežníkov, ktorí sa pri rabovaní dopustili aj násilia, lámali v kolese. Páchateľov mravnostných trestných činov stínali, alebo upaľovali na hranici.

Existovali aj okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania. Vtedy páchateľ nemohol byť stíhaný. Patrilo sem zabitie v súboji, zabitie nevernej manželky, prípadne jej milenca v rozčúlení a prípad nutnej obrany. Za porušenie manželskej vernosti trestali mužov aj ženy. Spočiatku trestali vinníka sťatím hlavu, neskôr sa ukladali peňažné pokuty. Sodomia (sem sa zaraďovali aj pohlavné styky medzi mužmi navzájom) sa trestala upálením. Vážnym prehreškom bolo ohováranie magistrátu. Považovalo sa to za podrývanie autority. Za delikty proti vrchnosti sa počítalo aj rúhanie a hrešenie. Za najnenávidenejší zločin bolo považované podpaľačstvo. Pritom sa nerozlišovalo, či išlo o úmysel alebo neopatrnosť, trestalo sa upálením zaživa.

Mesto zamestnávalo kata, ktorý vykonával nielen popravy, ale tiež mučenie počas vyšetrovania.  Existencia stáleho kata v meste poukazuje na fakt, že sa v meste a jeho okolí vyskytovala zločinnosť, a teda sa tu vykonávali aj hrdelné tresty. Mestský kat dostával okrem stáleho platu od mestečka aj odmenu za každý vykonaný úkon. Napriek tomu, že mal spomedzi mestských služobníkov najvyšší plat, hľadeli naň s dešpektom. Nemohol sa stať mešťanom. Jeho spoločenskú prestíž znižovalo aj to, že vykonával dozor nad nevestincom, robil mestského šarhu, mal na starosti čistotu mesta a zbavoval verejné budovy hmyzu a hlodavcov. Čistil kanalizáciu, vyprázdňoval latríny a pochovával popravených či samovrahov. Mohol mať k dispozícii pomocníkov zvaných grófmi špiny a výkalov. Jeho postavenie  na okraji spoločnosti sa prejavovalo aj v spôsobe obliekania. Nosil jasnočervený katovský plášť s kapucňou.

Meč symbolizoval silu, súdnu právomoc, spravodlivosť, ale aj právo vykonávať hrdelný trest (ilustračná snímka)

Meč symbolizoval silu, súdnu právomoc, spravodlivosť, ale aj právo vykonávať hrdelný trest (ilustračná snímka)

 

Pokračujeme v stredu, nasleduje „Hon na čarodejnice“

Copyright © 2021 Šamorínčan