nedeľa, 28. nov. 2021 - Henrieta

Čriepky z histórie mesta: Uličkami starého Šamorína 5. časť

22.10.2021, 14:57
Soňa Zakariasová

Šamorín medzi dvoma vojnami - pokračovanie. V období medzi dvoma vojnami vznikli nové inštitúcie, ako poštový a telegrafný úrad, okresný súd, okresné žandárske veliteľstvo, žandárska stanica, slúžnovský úrad, okresný úrad, materská škôlka, slovenská škola na Dlhej ulici, Žitnoostrovské múzeum. 

Dôkazom prosperujúceho hospodárskeho života mesta boli nielen tradičné trhy na Obilnom rade, ale aj rozvoj peňažných ústavov, ako Šamorýnská prvá sporivá banka, úč. spol. (Somorjai I. Takarékbank R.T.), pobočka Slovenskej ľudovej banky (Szlovák Népbank helyi fiókja) a úverová banka - Šamorýnský úvěrní ústav, akc. spol. (Somorjai Hitelintézet R.T.). V druhej polovici 30. rokov pribudla  Roľnícka vzájomná pokladnica. 

V roku 1923, po reforme verejnej správy, sa stal Šamorín sídlom okresu a bol zriadený Šamorínsky okresný úrad. V tom istom roku začal pracovať aj Šamorínsky berný (daňový) úrad a Úrad dôchodkovej kontroly. Obrazom rozvoja mesta boli aj ďalšie družstvá a účastinné spoločnosti, ako Šamorínsky parný mlyn, Šamorínsky valcový mlyn a elektráreň, Družstvo živnostníkov pre Šamorín a okolie a Akciová spoločnosť miestnej dráhy Šamorín – Úszor (Kvetoslavov). 

Pôvodný trh s dobytkom na mieste, kde dnes stojí Billa, sa presunul na priestranstvo neďaleko dnešnej Bratislavskej cesty smerom do Mliečna. Naďalej si však zachoval významné postavenie v rámci celého Žitného ostrova. A na mieste pôvodného dobytčieho trhu pri kasárňach vybudovali provizórne futbalové ihrisko pre vojakov. Bitúnok sa z Trhovej (kedysi Vágóhíd utca/Bitúnková) presunul na Pomlejskú a v druhej polovici minulého storočia na Mliečňanskú. 

Na Pomlejskej vyrastajú prvé vily – Bacsákova vila (do konca 50. rokov Vojenské veliteľstvo, neskôr Dom pionierov a mládeže) a kúsok ďalej vilka s vežičkou postavená okolo roku 1927, ktorej majiteľmi bol Lajos Tóth (svojho času veliteľ tábora) a manželkou Ilonou Eremitou. 
V tom čase by ste v Šamoríne sotva našli obytný dom, ktorý by mal viac ako dve podlažia. Väčšina domov bola v tom čase postavená ešte z nepálených tehál. Prím najvyššej budovy v meste si naďalej držala budova bývalého kláštora s povestnou Korunou. Prvé viacposchodové bytové domy boli postavené až v 50. rokoch na dnešnej Školskej ulici (aj preto ju nazvali Budovateľskou).  

Bezprostredný vplyv na hospodársky rozvoj mesta malo aj pravidelné autobusové a vlakové spojenie. Autobusovú dopravu do Bratislavy a z Bratislavy zabezpečoval súkromný prepravca. Zastávka šamorínskych autobusov bola v areáli valcového mlyna a v Bratislave končila na Námestí republiky (teraz Námestie SNP) pred Nemocnicou u milosrdných. Chýbalo však priame spojenie s hlavným mestom, železničná prípojka Šamorín – Kvetoslavov ho nedokázala nahradiť. Lodnú dopravu zabezpečovali parníky na Dunaji, ktoré kotvili v prístavisku v Hrušovskom majeri. 

ulicky5

Pravidelná autobusová linka Bratislava – Šamorýn

V polovici 20. rokov pôsobili v Šamoríne aj štyri babice (pani Hanáková, Mezeiová, Posztósová a Terézia Királyffyová) a zverolekári János Schwikker a Rudolf Wurn. Zdravotnú starostlivosť poskytovali TBC sanatórium Masarykova liga, ako aj traja lekári – Dr. László Kálmán, József Rámer (okresný lekár) a Eugen Wolf (obvodný lekár). Známa bola lekáreň U čierneho orla/Fekete sas, ktorej majiteľom bol Sándor Miklós a prevádzkoval ju Dr. Jozef Deutsch. Svoje služby ponúkali aj čistiareň pani Zsoldosovej, traja hodinári (Ferencz Faulhammer, István Lang a  Károly Mayer). Faulhemmer mal svoj obchod na Gazdovskom rade, býval na Pomlejskej, v dome, v ktorom neskôr bývali Pálinkásoví. István Lang mal dom a dielňu na Kráľovskej, vedľa domu, v ktorom v druhej polovici 30. rokov zriadili bezplatnú poradňu pre matky s deťmi Zöld kereszt/Zelený kríž. A Károly Mayer býval na začiatku Cintorínskej v dome, kde dnes stojí známy Šup Šup Music Club. 

Šitie odevov zabezpečovalo deväť krajčírov, boli tu tri holičstvá (bratia Stahlovci, József Lerch a Pál Percel), kníhtlačiareň Jozefa Goldsteina. O čistotu komínov sa staral kominársky majster Richard Bargár. Ďalej v Šamoríne pôsobili dvaja natierači, traja klampiari, kamenár Mátyás Herzog, dvaja mestskí záhradníci - János Domsitz a Károly Huber, sitár Pál Szloboda. Nechýbali ani sedlári (András Malek, Ján Paló, Jozef Pirk a János Szántó), strojní zámočníci (Károly Góber a vdova po Lipótovi Österreicherovi) či povozníci (Daniel Bucsuházy ml., Mihály Fesler a Lajos Kocsis). Svoje služby ponúkali aj výrobcovia povrazov (István Banóczy, János Boros), vypchávač zvierat Miksa Kunszt, sedem pekárov, päť kováčov, kožušník Károly Hasák, maliar István Boros, mlynár Károly Cséfalvay či trafikant József Márkus. Výpočet zďaleka nie je úplný. Nespomenuli sme štyroch mäsiarov, cukrára Istvána Fialu, desať murárskych majstrov, šesť stolárov, troch stavebných podnikateľov. V tom čase prežívali mnohé, dnes už zaniknuté remeslá. Zmieňme sa o piatich kolároch, sedemnástich čižmároch, štrnástich obuvníkoch, siedmich tesároch. Petsrú mozaiku dopĺňali drobní živnostníci a majitelia početných obchodníkov. 

Naďalej však pretrvávala tradičná pripútanosť k pôde. Prirodzenou autoritou ostávali ľudia s vyšším vzdelaním, ako notári, lekári, kňaz a učiteľ. Postavenie, aké mal v tom čase učiteľ, by sme dnes mohli závidieť. Mesto mu zabezpečilo erárne bývanie, pridelilo políčko alebo záhradu. 

 

ulicky51

 

Nasleduje: „Uličkami starého Šamorína, 6. časť; Šamorín medzi dvoma vojnami – pokračovanie“
 

Copyright © 2021 Šamorínčan