štvrtok, 5. aug. 2021

Čriepky z histórie mesta: Šľachtické rody v Šamoríne - prvá časť

7.8.2020, 14:47
Soňa Zakariásová

Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť  rúško dávnych čias.

Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.

Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie.  Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.

Medzi Šamorínom a Dunajskou Stredou vznikla v stredoveku hustá sídelná sieť, kde sa sústreďovalo množstvo osád či zemianskych usadlostí. Územie dnešného mesta bolo pôvodne kráľovským majetkom. Jeho prvými obyvateľmi boli kráľovskí služobníci (servientes regis), ktorí zabezpečovali obranu Bratislavského hradu, za čo dostávali od kráľa výsady a majetky.

Šamorín (s výnimkou krátkych epizód vo vlastníctve zemepánov, keď dostali mesto donáciou alebo do zálohu) bol počas celého obdobia stredoveku kráľovským majetkom, pričom jeho obyvateľstvo získalo viaceré privilégiá. Dostal sa pod ochranu Bratislavskej stolice, ktorej však musel odvádzať nariadené poplatky.

Šamorín ako slobodné kráľovské mesto (od roku 1405) vlastnil väčšinu ornej pôdy. Časť majetkov patrila mestu a zvyšok bol vo vlastníctve cirkvi. Z toho dôvodu si šľachtici svoje trvalé sídla stavali mimo územia mesta. Na rozdiel od Báču, Hubíc či Rohoviec tu nenájdeme reprezentatívne sídla šľachty - kaštiele, paláce či kúrie.

Pôvod žitnoostrovských šľachtických rodov

Mnohé žitnoostrovské šľachtické rody pochádzali z pôvodných privilegovaných staromaďarských rodov, prípadne odvodzovali svoj pôvod od cudzích rytierov v službách uhorských kráľov. Pred rokom 1267 žili na Žitnom ostrove len dva šľachtické rody – ŠalamúnovciAmadovci z rodu Gutheled/Guta-Keledovcov, oba pochádzajúce z Kostolných Kračian. Šalamúnovci odvodzovali svoj pôvod zo staromaďarského rodu, ktorého príslušníci pochádzali z vojenskej družiny arpádovských kniežat. Ich žitnoostrovská vetva sa v stredoveku rozvetvila, z ich rodu vzišli viaceré zemianske rody zo Zerházy (neskorší Eszterházyovci), z Eliášoviec (Illésházy), z Tonkoviec (Thankházy), z Masloviec (Orbán, Vaiasvattay) a z Vojtechoviec (Bélvattay, Póka). Najvýznamnejšie postavenie a majetky z nich dosiahli Eszterházyovci, pôvodom z Čilistova. Ešte do polovice 16. storočia používali priezvisko Šerházi/Zerházy a patrili k príslušníkom drobnej šľachty – zemanom. V službách Habsburgovcov zastávali významné funkcie, od palatína, kráľovského radcu, chorvátskeho bána, arcibiskupa, až po diplomata. Dokonca Imrich Eszterházy v Dóme sv. Martina korunoval za uhorskú kráľovnú Máriu Teréziu (1741). Početní príslušníci rodu bojovali proti Turkom, štyria z nich dokonca položili v boji svoje životy.  Ako prví šľachtici v Uhorsku získali Eszterházyovci v roku 1687 kniežací titul. Preslávili sa aj ako podporovatelia umenia, vo svojich palácoch hostili viacero slávnych skladateľov, ako Haydna, Liszta či Schuberta. Možno ich považovať za najväčších vlastníkov pôdy v Uhorsku. Koniec ich slávy priniesol rozpad monarchie, po Trianone (1920) došlo k rozdeleniu ich majetkov.

 Rod Hunt-Poznanovcov bol v Šamoríne prvý

Prvým šľachtickým rodom, ktorý dostal Šamorín do dedičného užívania bol v roku 1287 rod Hunt-Poznanovcov.  Pôvodne to boli dva rody, pravdepodobne preduhorského pôvodu. Ich raketový rast začal po tom, ako pomohli Štefanovi I. poraziť pohanského Kopáňa. V 12. storočí sa oba rody spojili a rozvetvili na niekoľko samostatných rodov. Z toho rodu vzišli neskôr aj svätojurskí a pezinskí grófi.

Ladislav IV. Kumánsky [1272 −1290] vyňal v roku 1287 zaľudnenú osadu z majetkov Bratislavského hradu a daroval ju komesovi (pozn. šľachtický titul, neskôr gróf) Karolovi, synovi Alexandra (Károlyovi Sándorfimu), kapitánovi Bratislavského hradu, za jeho zásluhy pri obrane hradu v bojoch proti magnátskym rodom Köszegi a Pech a tiež za zásluhy o znovu dobytie Vodnej veže v bratislavskom Podhradí. (Pozn.: donačná listina Ladislava IV. Kumánskeho sa považuje za  doteraz najstaršiu zachovanú listinu Šamorína). Mimochodom, práve gróf Károlyi inicioval prestavbu pôvodnej jednoloďovej  ranogotickej svätyne  na trojloďovú baziliku.

Po smrti grófa Károlyiho sa stal Šamorín opäť  vlastníctvom panovníka  - kráľa Ondreja III. [1290 − 1301].  Na konci 13. a začiatku 14. storočia môžeme hovoriť o mestskom charaktere Šamorína. Disponoval právnym postavením civitas, ktorého vzorom bol štatút Bratislavy.

Šamorín a Žigmund Luxemburský

Nástup Anjouovcov a neskôr Žigmunda Luxemburského priniesol zmeny v zložení šľachty. Mnohé staré rody vymierajú, iné strácajú svoj vplyv.

Na konci 14. storočia (1385 – 1388) sa dostal Šamorín prvýkrát do zálohu, keď Žigmund Luxemburský v snahe získať dostatok financií v bojoch o trón zálohoval Bratislavskú, Nitriansku a Trenčiansku stolicu moravským markgrófom Prokopovi a Joštovi za 150 zl. Počas panovania Žigmunda to nebolo posledný raz, že sa stal Šamorín predmetom zálohovania. Vezmime si rok 1410, keď Žigmund Luxemburský dal Šamorín a Bratislavu do zálohu norimberskému markgrófovi Friedrichovi Hohenzollernovi. Vďaka tomu získal pôžičku 20 tisíc zlatých. Zrejme išlo o krátkodobý záloh, pretože už v roku 1411 pri udelení trhového práva patrilo mesto opäť Žigmundovi.

Šamorín napriek uvedenému vďačí Žigmundovi za svoj najväčší rozvoj. Povýšením na slobodné kráľovské mesto (1405) sa stal z oppida stal kráľovským mestom – regia civitas (aj keď len do roku 1492) a z obyvateľov sa stali tzv. kráľovskí občania – cives regales. Mesto získalo výsady ako Bratislava a stalo sa jej fíliou. V okolí Bratislavy tak patril Šamorín medzi najstaršie slobodné kráľovské mestá.

Mesto si pri tejto príležitosti dalo vyhotoviť pečatidlo, aby svoju nezávislosť vyjadrilo aj formálne.  Toto pečatidlo je zatiaľ najstarším prameňom zobrazujúcim erb Šamorína.

Bratia Rozhanovci sa stávajú ďalšími pánmi Šamorína

V roku 1439, po smrti Žigmunda, za vlády jeho zaťa Albrechta Habsburského [1437 − 1439] sa stali skutočnými pánmi Šamorína Juraj Rozgonyi/Rozhanovský spolu s  bratmi Štefanom a Šimonom, jágerským biskupom. Albrecht Habsburský im totiž ponechal mesto na vyrovnanie časti dlhu použitého na opravu hradov (4000 zlatých) pochádzajúceho ešte z čias kráľa Žigmunda.

Listina Albrechta Habsb. z roku 1439, ktorou dáva Š.a Rusovce do zálohu

Listina Albrechta Habsburského z roku 1439, ktorou dal Šamorín a Rusovce do zálohu bratom Rozhanovcom

Zásluhou bratov Rozhanovcov bol v rokoch 1420 až 1440 prestavaný šamorínsky stredoveký kostol. V jeho južnej bočnej lodi vtedy pribudla krížová rebrová klenba.

Na začiatku druhej polovice 15. storočia (1455) Štefan z Rozhanoviec a jeho syn Sebastián dali mesto do zálohu za dvetisíc zlatých grófovi Ladislavovi Hunyadimu, synovi Jána Hunyadiho.

Listina potvrdzujúca dočasné vlastnícke práva Lad. Hunyadiho

Listina potvrdzujúca, že bratia Rozhanovci ručia za dlhy svojich príbuzných, preto Šamorín dávajú do zálohu Ladislavovi Hunyadimu

 

Pokračujeme v stredu, nasledujú  „Šľachtické rody v Šamoríne od konca 15. storočia“

 

Copyright © 2021 Šamorínčan