piatok, 22. okt. 2021 - Sergej

Čriepky z histórie mesta: Šľachtické rody v Šamoríne – druhá časť

12.8.2020, 14:31
Soňa Zakariásová

Šamorínčan spustil novú rubriku o Šamoríne, pre Šamorínčanov i pre tých, ktorí si toto mesto jednoducho zamilovali. Naše mesto si rozhodne zaslúži oprášiť staré spomienky, príbehy a poodhaliť  rúško dávnych čias.

Sme presvedčení, že aj poznávaním sa vytvára vzťah k miestu, kde žijeme. Niektoré veci by mali ostať zachované aj preto, aby pripomínali, že sme tu boli. Niekedy dokonca stačí malý impulz, aby sa vynorili spomienky, ktoré takmer odišli do zabudnutia.

Budeme radi, ak vás naša rubrika osloví, prípadne sa s nami podelíte o svoje poznanie.  Uvítame akékoľvek námety a postrehy, ktoré by nás mohli zaujímať. Prihlásime sa vám každú stredu a piatok. Vydajme sa spoločne objavovať a poznávať dávny Šamorín.

Šľachtické rody v Šamoríne od konca 15. storočia

Povyšovanie do šľachtického stavu patrilo do výhradnej právomoci panovníka a dedilo sa po meči. Dievčatá sa tiež považovali za šľachtičné, ale z rodového majetku dostávali iba malý podiel. Po vymretí rodu po meči (defectus seminis) sa mohol donačný majetok dediť aj po praslici (v línii dcér), ale len so súhlasom panovníka. Navyše bol podmienený tým, že žene sa musel narodiť mužský potomok

K aristokracii patrili aj príslušníci vysokej cirkevnej hierarchie. Na Žitnom ostrove vlastnili rozsiahle majetky ostrihomskí arcibiskupi. Za privilegovaný stav sa považovali aj slobodné kráľovské mestá (tzv. 4. stav), ktoré nepodliehali stoličným orgánom a nespadali ani pod právomoc šľachty, jedine pod právomoc panovníka.

Výsady šľachticov sa uvádzali v donačných (pri nich získavali šľachtici aj majetok), neskôr nobilitačných listinách (získali len titul a erbové privilégium). Spomeňme najvýznamnejšie výsady šľachty:

  • šľachtica nebolo možné zatknúť bez predchádzajúceho predvolania a zákonom ustanoveného procesu,
  • okrem panovníka nepodliehali žiadnej inej moci,
  • boli oslobodení od platenia daní, ciel, tridsiatkov a boli povinní poskytovať iba službu na obranu krajiny,
  • mali právo ozbrojeného odporu – ius resistendi (podľa ustanovenia Zlatej buly z roku 1222) – tento dodatok zrušil uhorský snem až v roku 1687.

Na Žitnom ostrove žilo celkom 93 stredovekých šľachtických rodov, ku ktorým musíme pripočítať aj ďalšie vetvy. 16 z nich vymrelo ešte počas stredoveku (napríklad v Čilistove rod Csölöstői) a ďalších 5 o niečo neskôr (v Mliečne to bol rod Görgetegiovcov).

Na scénu prichádzajú svätojurskí a pezinskí grófi, Šamorín stráca svoje privilegované postavenie

Na konci 15. storočia došlo k oslabeniu kráľovskej moci, s čím súvisel aj úpadok Šamorína. Vladislav II. Jagelovský [1490 - 1516] v roku 1492 zálohoval mestečko aj s tamojším brodom svätojurskému a pezinskému grófovi Šimonovi. Nepoznáme však dĺžku trvania zálohu.

2. časť - Listina Vladislava II. Jagelovského, ktorou Šamorín stráca svoje výsadné postavenie kráľovského mesta.

jagelovsky

Vladislav II. Jagelovský, z matkinej strany vnuk Albrechta Habsburského, prezývaný aj ako kráľ Dobrze, keďže takmer na všetko pritakával poľským dobrze či latinským bene. Ostal v tieni svojho predchodcu a do dejín sa zapísal ako slabý panovník.Nedostatok financií ho prinútil rozpustiť povestné Matejovo „čierne vojsko“ a opäť zaviesť nepružný banderiálny systém. Jeho príjmy poklesli na pätinu príjmov Mateja, a bez peňazí nebolo možné budovať centralizovanú štátnu moc. Tá sa počas jeho vlády rozpadla a narástol vplyv stavov. Pravdou je, že nech by bol po Matejovi Korvínovi zasadol na uhorský trón ktokoľvek, nemal by to jednoduché.

Genealógovia považujú svätojurských a pezinských grófov za skutočné rody, u ktorých vedia vystopovať pôvod nobility. Vyvinuli sa z Hunt-Poznanovského rodu a na území Bratislavskej stolice sa objavili už začiatkom 13. storočia. V priebehu 13. storočia sa uvádzajú ako zemepáni vo vyše 20-ich sídliskách.

Svätojurskí grófi, rovnako ako ich predchodcovia v Šamoríne, sa podieľali na novej výzdobe stredovekého kostola (1499). V hornej časti južného múru hlavnej lode dali vyhotoviť erby Vladislava II. a rodu Jagelovcov (jednohlavú orlicu). Do erbových štítov umiestnili aj arpádovské pruhy (1.a 4. pole) a českého dvojchvostého leva (2.a 3. pole).

2. časť - erb Vlad. Jagelovského

Erb kráľa Vladislava II. na južnej stene hlavnej lode (orlica vpravo), vľavo pruhy Arpádovcov (1. a 4. pole) a český lev (2. a 3. pole), 1499

 V 16. storočí sa Šamorín v listinách opäť uvádza ako kráľovský majetok. Napriek tomu, že v roku 1513 potvrdil Vladislav II. Jagelovský predchádzajúce privilégiá, Šamorín už nedosiahol svoje pôvodné postavenie. S výsadami slobodného kráľovského mesta sa musel navždy rozlúčiť. Naďalej však používal pečatidlo z roku 1405 s označením  mesto/civitas. Táto anomália, ktorú sa šamorínski mešťania snažili riešiť opätovným potvrdzovaním privilégií, svedčala o ich silnom právnom povedomí. Možno povedať, že práve potvrdzovanie privilégií osobou panovníka umožnilo, aby bolo mestečko v niektorých oblastiach vyňaté spod právomocí zemepána. Pretože majetok mestečka podliehal predstaviteľom Bratislavského hradného panstva, bol až do konca 19. storočia pod ochranou Bratislavského hradu.

Nástup nových rodov v pomoháčskom období

V priebehu 16. storočia vymreli staré šľachtické rody (grófi zo sv. Jura a Pezinka) a zo starých veľmožských rodov si na Žitnom ostrove udržali vplyv jedine Pongráczovci. Na Žitnom ostrove nastupuje trend drobenia šľachty, ktorá narastá viac do šírky na úkor vytvárania početných silných rodov. Po roku 1526 narastá počet armalistickej šľachty, čo bol aj prípad Šamorína. Svoje majetky už nezískala donáciou, do šľachtického stavu ich panovník povýšil len erbovým privilégiom (armales), podľa čoho dostala táto šľachta pomenovanie.

Vďaka vojenskej a úradníckej kariére sa dostali do popredia nové, pôvodne zemianske rody, ako Pálffyovci, Illésházyovci, Lippayovci či Esterházyovci. Príslušníci týchto rodov vstúpili do habsburských služieb a zachovali im vernosť počas všetkých povstaní. Ako oddaní horliví katolíci a hlavní reprezentanti prohabsburskej línie získali od panovníka skonfiškované majetky po odbojných, prevažne protestantských šľachtických rodoch. Takto sa od poslednej tretiny 16. storočia stal Šamorín majetkom Pálffyovcov. V listinách sa spomína už len ako privilegované zemepanské mestečko/ oppidum, čo dokladá aj nové renesančné pečatidlo so zmeneným kruhopisom.

Pálffyovci

Už od 11. storočia patrili k významným šľachtickým rodom v Uhorsku. Najstarším preukázaným predkom rodu bol Paul Konth (1383) a jeho syn rovnakého mena. Názov rodu Pálffy je odvodený z latinského Pauli filius, teda Pavlov syn, skrátene Pálfi. Patrili k tzv. novej šľachte, ktorá sa presadila až neskôr, v pomoháčskom období.

Mali podnikateľského ducha. Pre cisársku armádu, ktorá bojovala proti Turkom, dodávali obilie a víno. O slávu rodu sa v 16. storočí pričinili štyria synovia Petra Pálffyho, ktorí pôsobili vo vojenských službách a v roku 1581 získali barónsky titul. Svoje postavenie si posilnili aj výhodnou sobášnou politikou.

Z bratov Pálffyovcov vynikal najmä Mikuláš Pálffy, cisársky vojvodca, osloboditeľ rábskej pevnosti od Turkov a zakladateľ červenokamenskej vetvy rodu Pálffyovcov. Mikulášovi potomkovia získali v roku 1634 grófsky titul a dve vetvy Pálffyovcov aj kniežací titul (1807, 1876). Z ich rodu vzišli traja uhorskí palatíni (Pavol, 1654; Mikuláš, 1732 a Ján, 1751), mnohí krajinskí hodnostári a katolícki preláti. Od roku 1651 zastávali dedičný post bratislavských županov.

Predstavovali jeden z najbohatších uhorských rodov, vlastnili niekoľko desiatok panstiev v Uhorsku, Rakúsku, na Morave i v Čechách, ako aj miest a mali asi 90 tisíc poddaných. Okrem Šamorína to boli Červený Kameň, Bratislava, Malacky, Devín, Bojnice, Svätý Jur, Pezinok a mnohé ďalšie. Až do rozpadu monarchie boli Pálffyovci výlučnými vlastníkmi Šamorína. Svoje rodové majetky si udržali až do roku 1945, kedy im ich obnovený československý štát skonfiškoval.

2. časť

          Erb rodu Pálffyovcov

 

Pokračujeme v piatok, nasledujú „Šľachtické rody v Šamoríne – časť tretia“

Copyright © 2021 Šamorínčan