utorok, 19. okt. 2021 - Kristián
Výstavu v At Home Gallery si všimli aj celoštátne denníky

Výstavu v At Home Gallery si všimli aj celoštátne denníky

8.12.2020, 13:00
www.dennikn.sk

Hoci protipandemické opatrenia dopadajú sťažka i na kultúru, slovenské galérie stále ponúkajú jedinečné stretnutia so súčasným umením. Výnimkou nie je ani šamorínska synagóga, v ktorej sídli galéria s príznačným názvom At Home Gallery. Aktuálne hostí výstavný projekt slovenského vizuálneho umelca Mareka Kvetana. Pozrieť si ho možno súkromne, bez množstva ľudí a táto samota mu svedčí nielen po epidemiologickej stránke.

Divák sa ocitne na scéne, v ktorej sú hlavnými postavami mlčanliví svedkovia, ale i hýbatelia dejín v našom regióne. Usadená na stoličkách, ako herci v nemej dráme, nás konfrontuje šestica „základných kameňov“ našej civilizácie.

Názov inštalácie Cornerstone je možné podobne ako jej obsah čítať viacznačne.

cornerstone

Názov výstavy má viacero významov, odkazuje najmä na základný kameň stavby. Foto – Adam Šakový

Najťažšia na kameňoch je naša vlastná história

Kamene tak nemusia byť len zdrojom nášho civilizačného bohatstva, ale aj pomyselnou záťažou, ktorú si ako kultúra nesieme so sebou. Túto líniu mal autor od začiatku pred očami. Pôvodne mala inštalácia podľa Mareka Kvetana niesť názov Ťažobný kameň. Viac ako ťarchu však v slovenčine toto slovné spojenie evokuje horninu, ktorá sa ťaží.

Spätosť týchto nerastov s naším osudom v inštalácii podčiarkuje ich prepojenie s jedným z najbežnejších kusov nábytku – stoličkou. Mnohé z nich sú vratké a vyzerajú, že váhu kameňov nevydržia. Marek Kvetan im však venoval veľkú pozornosť a obsahovo ich vždy prepojil s konkrétnym druhom kameňa. Meteorit či bludný balvan, ktorý putoval vďaka činnosti ľadovcov, sú známou učebnou látkou základných škôl, preto ich Kvetan posadil na staré školské stoličky.

Jednoduchý úžitkový predmet však odhaľuje i turbulencie našich dejín. Kryštál z oblasti Štiavnice, ktorý odkazuje k ťažbe striebra v tomto regióne, tak „sedí“ na stoličke zo starého baníckeho domu z prelomu 17. a 18. storočia, keď nastal rozvoj baní v Španielsku. „Striebro sa začalo globálne ťažiť tam, lebo to bolo výhodnejšie, a región Štiavnice ekonomicky klesol,“ hovorí Marek Kvetan.

Roľnícka stolička z 19. storočia podopiera skalu – symbol neúrody a s ňou spojenej migrácie. Smolinec je zasa umiestnený na otočnej stoličke z väzenskej nemocnice z Jáchymova. Nech sa, zdá sa, pozrieme kamkoľvek, kamene môžu rozprávať o našej dejinnej ceste viac, ako by sme si možno na prvý pohľad mysleli.

Napriek skromnosti ponúkajú stoličky v Kvetanovej inštalácii aj iné metaforické čítanie. Nenadarmo sa totiž skloňujú pri boji o moc. „Stolička ako stolec hovorí o vláde alebo nadvláde nejakej civilizácie. Nahrádza ju kameň, ktorý na nej sedí. Táto zámena tam bola priamo konštruovaná,“ vysvetľuje Marek Kvetan.

Príbeh civilizácie rozprávaný bez slov

Dôležitým prvkom v tvorbe inštalácie bola ľudská pamäť. Podľa autora nejde o kópie konkrétnych kameňov, ktoré by len prevzal. Ich podoba je výsledkom študovania ich vzoriek a štruktúry. Marek Kvetan k ich stvárneniu pristúpil sochársky. „Všetky som modeloval, nie sú to odliatky,“ hovorí.

Ich veľkosť taktiež vychádza z klasickej sochárskej mierky. S tým súvisí i jednotná čierna farba všetkých objektov. „Chcel som dostať preč celú plasticitu a ponechať ich len v základnom obraze, takmer až v obrysovom,“ hovorí Kvetan. Významnú úlohu v tomto podľa neho zohráva i prirodzené osvetlenie priestoru synagógy bez umelého nasvietenia. „Najlepšie vyzerajú v pološere, keď zapadá slnko, má to takú zvláštnu atmosféru.“

Dojem z výstavy spočíva práve v celku. Jednotlivé druhy kameňov nie sú nijako opísané. S kurátorom výstavy Damasom Gruskom vraj najprv pracovali i s možnosťou, že by každý z kameňov rozprával vlastný príbeh. „Nakoniec sme to utlmili do tejto podoby,“ vysvetľuje Kvetan. „Je to skupina rozprávačov. Kameň je v podstate nemý, ale už len cez samotné jeho bytie alebo cez to, čo sprostredkoval pre civilizáciu, má príbeh.“

Pocit celku zvýrazňuje zvuková stopa, ktorá celej inštalácii dodáva výraz špecifického prostredia. Jej autorom je Slávo Krekovič. Zvuk hlbokého ľudského dýchania je v ňom pretínaný náhlym odštiepením kameňa, ktorý stíchne a po chvíli sa znova objaví. Záznam dýchania patrí Marekovi Kvetanovi, zdôrazňuje však, že ide skôr o univerzalitu tohto výsostne ľudského zvuku. Mohol by patriť komukoľvek a odkazuje práve na mierku človeka, ktorá sa nesie celou jeho výstavou.


Prednedávnom vystavoval Marek Kvetan i v bratislavskej galérii SODA. Foto – Adam Šakový

Marek Kvetan vo výstave pracoval so sodíkovým osvetlením a zvukovou kompozíciou z frekventovaných miest takmer z celého sveta. Foto – Adam Šakový

Kvetanova inštalácia zahŕňala objekty z vrecoviny v tvare hmyzích hniezd i zrkadlá. Odkazovala na otázku individuality človeka. Foto – Adam Šakový

Zdvihnutý prst do budúcnosti

Zvuková kompozícia Sláva Krekoviča tvorila súčasť i ďalšej nedávnej Kvetanovej výstavy v bratislavskej galérii SODA. Zatiaľ čo Cornerstone v šamorínskej synagóge nazerá na súčasnosť človeka z pozície minulosti, ktorou sme prešli, výstava The Physical Impossibility of Silence in the Restless Mind bola skôr obrazom súčasnosti s náznakom akéhosi zdvihnutého prsta smerom k budúcnosti.

Nahrávka bola vytvorená zo záznamov z takmer celého sveta z obdobia posledných piatich rokov. Objavili sa v nej frekventované miesta, ulice, chrámy či letiská. Doplnil ju voľný text kurátora výstavy Norberta Lacka, ktorý bol však zámerne mierne znejasnený, aby si ho divák musel vypočuť viackrát.

Inštalácia pozostávala z organicky tvarovaných objektov, ktoré pripomínali gigantické osie hniezda. Odkazovala pritom najmä na megalopolisy ako veľké schránky, ktoré nesú informáciu o tom, ako žijeme. Potenciálne komunikujú i stratu nášho sebaobrazu individuality. Uprostred pandémie a algoritmov ovplyvňujúcich naše správanie už totiž podobne ako v obrovských kolónach hmyzu ani my nie sme zrejme tak celkom pánmi svojej situácie.

Neistotu návštevník pociťoval až fyzicky manipuláciou vnímania priestoru. Tento efekt Kvetan vytvoril najmä pomocou sodíkového osvetlenia, ktoré výrazne filtruje všetky tóny okrem žltošedých. Takéto osvetlenie sa podľa Kvetana používalo na pouličné osvetlenie, iný zdroj osvetlenia tento efekt však zmenšuje. Šedé zrkadlo v priestore následne odstránilo posledné zvyšky farebnosti.

Pohľad do zrkadla bol teda iný ako zvyčajne „Bol to zámer, aby sa divák konfrontoval s vlastným obrazom a potlačením do druhého plánu. Väčšinou je človek zvyknutý na svoju tvár a dobre ju pozná. Chceli sme ho dostať do iného vnímania bežnej situácie. Tomu sme prispôsobovali všetky zložky, zvuk aj mierku hniezd, ktoré vznikli priamo pre priestor tejto galérie,“ hovorí Kvetan.


Blikajúci a hrajúci koberec tematizoval globalizáciu kultúry v kapitalizme i vkus našej strednej triedy. Foto – archív M. K.

Marek Kvetan často pracuje s posunom významu bežných predmetov, nezriedka pritom siaha po vtipe či irónii. Foto – archív M. K.

Z inštalácie Echo Mareka Kvetana v bratislavskej galérii SODA. Foto – Adam Šakový

Turecký koberec i slovenské truhlice

Diváka, ktorý pozná skoršie práce Mareka Kvetana, môže súčasná atmosféra jeho inštalácií prekvapiť. Nejde však podľa neho o reakciu na aktuálny stav. „Obidva projekty vznikli ešte pred pandemickou situáciou,“ vraví Kvetan.

Jeho objekty často pracujú s vtipom a ironickým posunom významu v dobre známych domácich predmetoch, často pritom vychádzal aj zo sociologického prieskumu vo svojom najbližšom okolí.

V jeho dielach sa často skloňoval gýč a špecifická hobby kultúra, v rámci ktorých si podľa vlastných slov zisťoval, čo ľudia majú doma, a následne to recykloval a používal v rámci objektov. „Zdobenie“ netradičných predmetov umelými drahokamami ako v prípade boxerských rukavíc zas podľa neho odkazovalo na kapitalistický či feministický spôsob čítania moci v spoločnosti.

Ikonický blikajúci koberec, ktorý patrí k jeho najznámejším dielam, je teda vlastne globalizáciou v našich obývačkách. „Je to arabský motív koberca, ale vyrábaný v Ikei,“ vysvetľuje Kvetan. Pridal doň popovo-orientálny song mainstreamového speváka Tarkana. Často sme si vraj to cudzie doma ani nevšimli „Je to akýsi postkolonializmus – niečo sme si doniesli a ovládli to. Ľudia to tak však nevnímajú, je to pre nich štýlové. Je to prijímanie kultúry.“

Zároveň sa to však podľa neho stalo i znakom určitej spoločenskej triedy. „Je to folklór, ktorý sme všetci zažili v 80. a 90. rokoch. Patrilo sa mať takýto koberec v rámci malomeštiactva. Vyššia trieda mala možno prehodenú kožu ľadového medveďa, stredná trieda mala takýto koberec.“

„Zvážnenie“ možno prišlo s vekom, objavilo sa však podľa neho už skôr, keď podobným spôsobom ako koberec ozvučil slovenské truhlice. Veľmi ho vraj zaujímalo pracovať so slovenskou ľudovou hudbou, z truhlíc sa preto ozývali trávnice. Tieto diela však mali i širší kontext migrácie. „Všetko to boli truhlice neviest, teda predmety spojené s ekonomickou migráciou, keď nevesty odchádzajú za vydajom.“

Mnohovrstevnatosť a práca s kultúrnymi nánosmi je stále centrálnou osou Mareka Kvetana. „Funguje to tak, že sa vždy venujem nejakej téme a tú sa snažím podľa možností uchopiť, vyčerpať, a potom pre mňa nie je už ďalej zaujímavá. Sú to cykly. Na začiatku som veľa pracoval s digitálnymi technológiami, potom to prirodzene prešlo do objektu,“ hovorí.

Sám však nepovažuje všetky svoj doterajšie cykly za úplne uzatvorené. Pracuje na nových dielach, ktoré sa opätovne dotýkajú napríklad brúseného krištáľu. „Niektoré témy sa do istej miery i prenášajú, len narastajú do iných, väčších rozmerov.“

Prevzaté zo stránok DENNÍKA N.

At Home Gallery 5.11.-18.12.2020

autor: Marek Kvetan

zvuková kompozícia: Slávo Krekovič

kurátor: Damas Gruska

Copyright © 2021 Šamorínčan