štvrtok, 29. júl. 2021

Soňa Zakariásová: Mama mi odmalička vštepovala lásku k Šamorínu

1.12.2020, 15:30
Galina Sándorová

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

Od mája každú stredu a piatok publikuje na stránkach Šamorínčana Čriepky z histórie mesta. Pred dvomi rokmi aj s podporou našej samosprávy vydala svoju prvotinu Šamorínske návraty, v ktorej mapuje dejiny nášho mesta, presnejšie územia, na ktorom sa rozprestiera, od mladšej doby kamennej až do roku 2014. „Otec bol učiteľ dejepisu a rozhodla som sa kráčať v jeho šľapajach. Otec je systematizátor a tak ako on, aj ja som mala svoje materiály úhľadne uložené vo fascikloch, dnes si všetko systematizujem elektronicky,“ začína rozhovor miestna historička Soňa Zakariásová, ktorá si zápisky o šamorínskom dianí zhromažďuje už dve desaťročia.

Dejiny mesta bádala najprv so žiakmi

Soňa Zakariásová vyštudovala v Nitre aprobáciu slovenský jazyk, literatúra a dejepis a ako učiteľka začínala na Strednom odbornom učilišti Slovenského zväzu spotrebných družstiev v Šamoríne. Po dvoch rokoch prešla na slovenské gymnázium, kde odučila sedemnásť rokov, a potom sa vrátila na svoje predchádzajúce pracovisko. „Pri príležitosti 600. výročia udelenia kráľovských výsad Šamorínu sme v roku 2005 so študentmi gymnázia pochodili všetko, čo sa dalo. Vyliezli sme do veží všetkých miestnych kostolov, boli sme v podzemí kalvínskeho kostola, ktoré v minulosti slúžilo ako protiletecký kryt, či na židovskom cintoríne. V rámci projektu sme vypracovali osem miestopisných prác s historickými témami, medzi ktorými nechýbali ani procesy s bosorkami či zajatecký tábor. Pátrali sme po osudoch štyroch zajatcov, ktorí po Veľkej vojne ostali v meste a založili si tu rodiny. Chodiacou spomienkou na zajatecký tábor bol aj náruživý rybár Sándor Bilakor. V roku 1964 sa na rybačke pošmykol a utopil sa. Po pripojení Šamorína k Maďarsku si meno pomaďarčil, zaujímavé však bolo, že v maďarčine používal len neurčitky a až do konca života hovoril ruským prízvukom,“ spomína učiteľka, ktorá neskôr pracovala na projektoch aj so žiakmi odbornej školy. „Projekt bol zameraný na premeny architektúry, čo bola pre nás veľká výzva, keďže v Šamoríne sa nám nepodarilo nájsť obytnú budovu z 18. storočia. V meste dodnes chýbajú materiály týkajúce sa toho, kto ktorú stavbu postavil, preto pátram po týchto údajoch. Okrem iného som zistila, že prestavbu radnice projektoval významný architekt Endre Lipót Szőnyi, reliéf Madony s dieťaťom navrhol jeden z najslávnejších bratislavských sochárov Alojz Rigele, nedávno zosnulý Vladimír Dedeček, významná osobnosť povojnovej architektúry, zasa projektoval Základnú školu Mateja Bela,“ hovorí o svojich objavoch Soňa Zakariásová.

Ako sektárka navštevovala pamätníkov

Kniha Šamorínske návraty sa zrodila na popud priateľov. „Prvých päťdesiat strán rukopisu som darovala svojej priateľke Džamile Veliovej, ktorá mi ako prvá vnukla myšlienku podeliť sa oň aj so širšou verejnosťou. Spočiatku som sa tejto myšlienke bránila, lebo som nemala odvahu pustiť sa do písania knihy. Džamila však na mňa vytrvalo naliehala, preto som oslovila nášho rodáka Štefana Czucza, ktorý projekt bez váhania finančne podporil. Mal však podmienku, aby kniha vyšla aj v maďarčine, vďaka čomu sa začala moja spolupráca so skvelou prekladateľkou Eszter K. Cséfalvay,“ vraví autorka a dodáva, že text neustále aktualizuje. „Nové pasáže vpisujem do pôvodného súboru, no od starého textu ich farebne vydeľujem. Dnes je situácia taká, že v súbore je už viac žltého ako pôvodného textu. Mám už materiál na tri knižné zväzky, z ktorých by bol prvý venovaný dejinám mesta do konca 19. storočia, druhý zväzok by predstavovali dejiny 20. storočia a tretí by som vyčlenila 21. storočiu s tým, že by bol najtenší,“ uvažuje Soňa Zakariásová, ktorú potešilo, keď ju Peter Gábor oslovil s myšlienkou pravidelne publikovať na stránke Šamorínčan. „Aspoň to, čo zozbieram, nezostane v zásuvkách. Máta ma totiž predstava, že až tu raz nebudem, deti po mne všetko vyhodia ako bezcennú haraburdu. Nezazlievam im však, že sa o dejiny mesta nezaujímajú, keďže ani ja som nebola iná. Spomínam si, že mi babka vždy chcela rozprávať o svojej mladosti, no mňa to vôbec nezaujímalo. Záujem o miestne dejiny sa vo mne prebudil až neskôr, začala som navštevovať pamätníkov a spisovať oral history, až som si niekedy pripadala ako sektárka. Jedna vec je totiž to, čo sa historici dozvedia v archívoch, druhá zasa to, čo ľudia prežili na vlastnej koži, teda ako veľká politika zasiahla do ich osobných životov,“ vysvetľuje miestna historička, ktorej minimálne dvadsať ľudí svätosväte tvrdilo, že šamorínsky zajatecký tábor navštívil aj Hitler.

Archív je jej druhým domovom

„Nedávalo mi to logiku, dokonca som si prečítala aj Mein Kampf, či v ňom nenájdem nejaký odkaz na Šamorín. Samozrejme, nič v ňom nebolo,“ smeje sa dejepisárka, ktorá na tomto príklade pochopila, ako vznikajú legendy. „V kasárňach zajateckého tábora pracoval ako kuchár Guszti Sánka. Ako učeň začínal v budapeštianskom hoteli, v ktorom varil aj pre Hitlera, čím sa rád chválil Šamorínčanom. Každý k tomuto príbehu čosi pridal, čosi z neho zobral, až z neho vznikla neuveriteľná historka. Rukopis lektoroval nebohý Ernő Ozogány, ktorý mi vravel, že v meste sa tradovalo aj to, že Hitler v Šamoríne dokonca utŕžil aj jazvu na čele,“ krúti hlavou miestna historička a hneď vysvetlí, že je to nezmysel, keďže v tom čase bol na francúzskom fronte.

Soňa Zakariásová najnovšie prepadla aj štúdiu dejín Bratislavy, zozbierala už vyše 45-tisíc starých digitalizovaných fotografií. „Dejiny Šamorína a Bratislavy boli vždy úzko prepojené, dokonca istý čas boli mestá z hľadiska svojho významu na rovnakej úrovni. Všetko sa pokazilo vtedy, keď sa zemepánmi mesta stali Pálffyovci, ktorí ako presvedčení katolíci zasahovali do záležitostí samosprávy a pod hrozbou smrti 72 rokov bránili protestantským kňazom čo i len vstúpiť do mesta,“ vraví učiteľka dejepisu, ktorá nedávno v archíve so záujmom študovala pozostalosť prvého šamorínskeho kronikára a dekana Zsigmunda Kisfaludyho. „Spolu s evanjelickým farárom Károlyom Ritterom a katolíckym farárom Mihályom Reselym mali veľkú zásluhu na pomaďarčovaní dovtedy silnej nemeckej komunity. Kisfaludyho kronika je pre mňa zdrojom cenných informácií. Pri jej študovaní som prežívala útrapy z rozumu, keďže poznámky sú preškrtané, používal dlhé vety a písal na ručne vyrobený papier. Veľa sa natrápim, kým si všetko preložím do slovenčiny, no aj tento prameň potvrdzuje, že Šamorín bol bohaté mesto, v ktorom pracovali všetky cechy. Mali sme tu žitnoostrovský spolok Kasíno, na ktorého dvor chodili bohatí mešťania bričkami. Podmienkou členstva v Kasíne bolo okrem mužského pohlavia aj vzdelanie a šľachtický pôvod. V tridsiatych rokoch však aj Šamorín pocítil následky hospodárskej krízy a Kasíno z finančných dôvodov zaniklo. Aj dobové novinové titulky napovedajú, že tu bola obrovská bieda,“ hodnotí medzivojnové obdobie, po ktorom naše mesto pocítilo všetky veľké tragédie 20. storočia.

Zrejme by ju trikrát vyhnali

„Ľudsky ma najviac zasiahlo dianie uprostred minulého storočia. Uvedomila som si, že keby som vtedy žila, v roku 1938 by ma vyhnali so Slovákmi, počas vojny by ma deportovali pre moje priezvisko za slobodna Klačmanová, keďže svojich menovcov som našla v zozname Židov odvlečených z Poľska, a po vojne by ma naložili do vagónu pre maďarské korene,“ uvažuje o dôsledkoch konceptu kolektívnej viny Soňa Zakariásová, ktorá z otcovej strany pochádza zo zemianskeho rodu Šumichrastovcov. Jej pradedo z maminej strany zasa pochádzal zo starobylého rodu Csenkeyovcov, ktorého hrdosť pramenila aj zo zásluh v protitureckých bojoch. „Srdcom som aj Slovenka, aj Maďarka. Na Šamoríne je úžasné to, že keď stretnem maďarských známych, z úcty sa im prihovorím po maďarsky a oni sa mi z úcty prihovoria po slovensky. Kedysi to takto fungovalo, no v poslednom čase sa mesto polarizuje, čo ma vôbec neteší,“ hovorí učiteľka, ktorá má naopak radosť z toho, že v meste je čoraz viac nadšencov miestnej histórie. „V nás, v starých Šamorínčanoch, je hrdosť na naše mesto, cítime sa byť privilegovaní, že máme šamorínske povedomie. Knihu som venovala mame, ktorá mi odmalička vštepovala lásku k Šamorínu. Verím, že sa poučíme z krvavých dejín 20. storočia a budeme hľadieť dopredu,“ želá si Soňa Zakariásová, ktorá na našej stránke publikuje aj životné príbehy ľudí pochovaných na mestskom cintoríne. „Je to úžasný pocit prechádzať sa po cintoríne a vidieť za chladnými náhrobnými kameňmi zaujímavé ľudské osudy. Najväčší relax je pre mňa »brlôžkovanie«, keď sa zahĺbim do materiálov a snažím sa na ich základe rekonštruovať príbeh, ktorý sa v minulosti odohral,“ vyznáva sa miestna historička a dodáva, že ju veľmi mrzí, že v Šamoríne sa nikdy nerobil rozsiahlejší archeologický výskum. „Archeologický výskum sa robil len pred väčšími investíciami a vždy sa počas neho čosi zaujímavé našlo. Žiaľ, dnes sa výskum chápe ako niečo, čo stavbu zbytočne predraží, preto sa radšej všetko rýchlo zabetónuje,“ kritizuje našu neúctu k stopám minulosti učiteľka, ktorá si rada nostalgicky prezerá historické fotografie Šamorína. Blížia sa Vianoce, no ona už vie, čo si nájde pod stromčekom. „Vianoce si neviem predstaviť bez knižiek. Keď mi ich nekúpi iný, tak si ich pod stromček kúpim sama,“ uzatvára rozhovor so smiechom Soňa Zakariásová.

Copyright © 2021 Šamorínčan