piatok, 22. okt. 2021 - Sergej
Ľudovít Ürge: Hasičom som sa narodil

Ľudovít Ürge: Hasičom som sa narodil

19.3.2021, 09:30
www.samorin.sk

Ľudovít Ürge, veliteľ Dobrovoľného hasičského zboru Šamorín odchádza po viac ako 40-ročnej službe v zbore profesionálnych hasičov do dôchodku. Má za sebou bohatú kariérnu minulosť a ako tvrdí, patrí k tým šťastným, pre ktorých je práca zároveň aj koníčkom. S profesionálnym zborom sa síce lúči, ale určite nebude doma nečinne sedieť.

Prečítať si môžete aj rozhovor Galiny Sándorovej, ktorý  našim novinám poskytol p.Ürge  minulý rok: Ľudovít Ürge, hasič telom i dušou.

Od koho ste zdedili zanietenie stať sa hasičom?

Už aj môj dedko bol dobrovoľným hasičom v Šamoríne a môj otec sa tiež chcel stať profesionálnym hasičom – avšak z rodinných dôvodov mohol byť len na krátky čas. Pracoval potom dlhé desaťročia ako dobrovoľný hasič, preto sme ja aj môj starší brat pokračovali v jeho šľapajách. U mňa k tomu prispelo aj to, že som sa priženil do hasičskej rodiny – aj otec mojej ženy bol dobrovoľným hasičom.

Podľa toho ste potom už ani o výbere povolania nepochybovali?

Ani minútu. Moja mama sa tomu však vôbec netešila, lebo som bol taký tenký chlapec. Nemohla mi to však vyhovoriť. Po skončení základnej školy som išiel do Žiliny vyučiť sa za automechanika a v tej škole vyučovali aj ako opravovať hasičské autá. Popri tom sme získali aj hasičský tréning. Po skončení školy, začiatkom júla 1980 som nastúpil k dunajskostredským hasičom. V roku 1984, keď sa v Šamoríne uvoľnilo miesto, som sem prestúpil. Začal som ako hasič, neskôr som pracoval ako strojník, potom ako veliteľ družstva, velil som šesťčlennej hliadke.

Z koho bude dobrý hasič? K tejto práci je treba dobrá kondícia aj silné nervy…

Každý chlapček predsa chce byť buď hasičom alebo kamionistom, prípadne smetiarom. Ja som sa hasičom priam narodil, čím iným som sa mal stať? Čo sa týka kondície, áno, je treba zvládať okrem fyzickej aj psychickú záťaž, pretože sa často dostávame do ťažkých situácií a musíme spracovať aj traumatické zážitky. Nie v poslednom rade si toto povolanie vyžaduje aj veľa odopierania, pretože ak ste v službe 24 hodín alebo na sviatok, vaša rodina a súkromie sa dostávajú do úzadia. Len príklad: oslavovali sme šesťdesiatku mojej mamy, no prišiel poplach a museli sme ísť hasiť lesný požiar na Záhorie. Celá akcia trvala 4-5 dní. Aj z toho vyplýva, že hasič je v neustálej pohotovosti a aj svoje súkromie si k tomu musí prispôsobiť.

Ako sa k tomu pridalo dobrovoľné hasičstvo?

Bolo to takmer prirodzené. Keď som bol malý, otec si ma často brával do auta a išli sme do požiarnej zbrojnice. Chodili sme na súťaže, miloval som to. Po dovŕšení osemnástky som už mohol pracovať ako hasič v nasadení a stal som sa hlavným strojárom zboru, celé roky som sa staral o vozový park a stroje. Veliteľom zboru som od roku 2003.

V Šamoríne má hasičský zbor silný vplyv na formovanie komunity.

Pravda. Je to najstaršia organizácia mesta, členstvo má dodnes vždy nad 100. Mali sme mládežnícky oddiel, hasičský orchester, zásahovú jednotku, predtým aj spevácky zbor, divadelný súbor a folklórnu skupinu, dodnes organizujeme návštevu Mikuláša, zbor z Mliečna zase fašiangový pochod. Môžem pyšne vyhlásiť, že šamorínsky zbor bol vždy vysoko najlepší zo všetkých, za čo vďačíme nášmu vedeniu aj podpore mesta.

Aké ciele ste si stanovili pri nástupe do funkcie veliteľa?

Som strojár, takže som sa sústredil hlavne na modernizáciu vybavenia. Jasné, museli sme k tomu zabezpečiť aj potrebné financie, nakoľko ochranné úbory a helmy stáli veľa-veľa peňazí. Zomkli sme sa, pracovali sme, zbierali sme venované percentá z dane, niekdajší primátor Károly Domsitz nám zdvihol aj podporu do maximálne možnej miery. Podávali sme projekty, napríklad na rekonštrukciu požiarnej zbrojnice; túto prácu začal ešte môj predchodca, Imre Farkas. Až teraz je zbrojnica úplne obnovená, vybudovali sme aj poschodie. Aj nové garáže sme vybudovali z grantových zdrojov, modernizovali sme vybavenie a ešte by som mohol pokračovať…

Medzičasom sa viaceré vaše iniciatívy stretli s odozvou aj v zahraničí – mám na mysli výstavu historického hasičského vybavenia alebo hasičskú fontánu.

Áno, tieto aktivity mali veľmi dobrú odozvu aj v zahraničí. Čo sa týka výstavy Takto hasili naši predkovia, vlani, žiaľ, kvôli pandémii odpadla, mala byť už piatym ročníkom tohto podujatia. Hasičský zbor z Oldřichova predstavil svoju hasičskú fontánu na Slovensku jedine tu, v Šamoríne. Za obrovského záujmu.

Hasičský zbor oslávi v roku 2023 už 150 rokov. Máte už plány, ako to oslávite?

Samozrejme, ale veľa závisí od toho, čo budeme vedieť prefinancovať a koľko nám bude môcť samospráva pomáhať. Máme taký plán, že by sme výročie spojili s výstavou historického hasičského vybavenia a plánujeme vydať aj hrubšiu publikáciu, čo si vyžaduje nemalé financie a organizáciu.

Takže máte aj naďalej čo robiť, nebudete len doma sedieť…

Moja manželka tvrdí, že tým, že som odišiel do dôchodku, sa zmenila len jedna vec – spím doma každú noc, pretože to predtým nebolo vôbec samozrejmosťou. Počas týchto 17 rokov sme v hasičskom zbore urobili kus dobrej práce, ale je toho ešte veľa, čo musíme dokončiť. Boríme sa s byrokraciou, nemáme ešte dokončenú rekonštrukciu nádvoria, máme čo robiť okolo strojového vybavenia aj zbrojnice samotnej. Popri tom všetkom sa samozrejme chcem venovať aj rodine, aj mojim trom vnukom.

Podarilo sa Vám zasiať v nich lásku k hasičstvu?

Môj päťročný vnuk túto vášeň má. Býva v Győri, ale keď je u nás v Šamoríne, vždy sa veľmi rád pridá ku mne a príde do zbrojnice. Má už aj hasičskú uniformu.

Článok vyšiel v marcovom vydaní mesačníka Šamorín a okolie.

Copyright © 2021 Šamorínčan