pondelok, 18. okt. 2021 - Lukáš

Hľadajú príbehy skryté v starých fotografiách

24.11.2020, 15:00
Galina Sándorová

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

„Mama uchovávala staré fotografie po predkoch, no nikdy sme sa nerozprávali o tom, kto je na nich. Pravdu povediac, keď som bol mladý, ani ma to veľmi nezaujímalo. Venoval som sa najmä rodine a práci, no keď deti vyleteli z hniezda, mal som už viac času. Po večeroch som si prezeral vyblednuté fotografie, na ktorých boli pre mňa neznámi ľudia. Mama predčasne zomrela a ja som sa už nemal koho opýtať, kto tí ľudia sú a aké boli ich osudy,“ začína svoje rozprávanie Ernő Krajcsovics, ktorý v decembri 2017 založil na facebooku skupinu Somorjai lakosok régi képei (Staré fotky obyvateľov Šamorína).

Zdieľajú fotky z rodinných albumov

Ernő Krajcsovics našiel na sociálnej sieti maďarskú stránku zameranú na staré fotografie, stal sa jej členom a zdieľal na nej fotografie z rodinného albumu, ktorý sa datuje od roku 1890. „Keďže to bola maďarská skupina, nebolo pravdepodobné, že jej členovia budú poznať osoby z mojich rodinných fotografií. Preto som v decembri 2017 vytvoril vlastnú skupinu, ktorá je určená len pre ľudí s väzbami na Šamorín. Na stránke sa môžu zdieľať len fotografie, ktoré vznikli do roku 1990 a majú nejaký súvis s naším mestom a jeho obyvateľmi. Mojím cieľom bolo motivovať Šamorínčanov k tomu, aby ukázali fotografie z vlastných rodinných albumov a aby o nich diskutovali,“ hovorí Ernő, ktorý má rád staré veci a v predizbe dodnes uchováva šijací stroj svojej starej mamy. „Mám rád starých ľudí a rád nostalgicky spomínam na minulosť. Páči sa mi aj to, ako sa ľudia v minulosti obliekali. Ich život bol ťažší, no zdá sa mi, že napriek tomu boli k sebe milší a súdržnejší,“ uvažuje vyučený automechanik, ktorý pracuje v Povodí Dunaja. Vďaka stránke zistil identitu tajuplnej dámy, s ktorou sa pred mnohými desaťročiami odfotil brat jeho babky. „Stará mama mala dvoch bratov – dvojičky, jeden zmizol v bitke pri Done, druhý bol pašerák a nešťastne spadol do Dunaja. Prechladol a zomrel na zápal pľúc. Cez stránku sa mi ozvala pani z Dobrohošti, že dáma, s ktorou sa Jani v mladosti odfotil, bola jej stará mama. Mám aj jeho vojenské fotografie z Terezína z roku 1937 a vďaka našej stránke som zistil, že vojak, s ktorým sa často fotil, bol takisto Šamorínčan,“ hovorí administrátor facebookovej skupiny, ktorá má dnes štyroch moderátorov a takmer tritisíc členov.

Fotografia predznamenáva smrť

Na stránke zverejňuje fotografie aj známy zberateľ starých šamorínskych fotografií Gábor Szinghoffer, ktorý ich dodnes zozbieral už osemtisíc. Objavujú sa na nej aj fotografie miestnych ikonických postavičiek ako bol pastier kráv prezývaný Dadacs, na ktoré potom členovia skupiny spomínajú a zdieľajú vlastné zážitky. Ernő sa rád pozerá aj na fotografiu domu starých rodičov, ktorý stál na Čilistovskej ceste. „Mali sme veľkú záhradu, stará mama predávala zeleninu a ovocie na trhu. Dnes na mieste pôvodného starorodičovského domu stojí pohostinstvo Zlatý jeleň, keďže komunisti pozemok za 40 halierov odkúpili. Stará mama v podstate nemala na výber, keďže sa jej vyhrážali, že ak pozemok nepredá, tak pôjde bývať do paneláku. Ak však predaj odsúhlasí, môže si časť vlastného pozemku ponechať a postaviť na ňom nový dom,“ spomína na minulosť Ernő Krajcsovics a zahľadí sa na zažltnutú fotku usmievavého chlapčeka. „Toto je môj starý otec, ktorý bol v šesťdesiatych rokoch poľovníckym hospodárom. Keď sa na bicykli vracal z poľovníckej schôdze, zrazil ho opitý bagrista,“ rámcuje Ernő životný príbeh svojho starého otca. „Fotografia je zaujímavé médium, ktoré zachytáva okamih expozície. Je to okamih, ktorý sa isto odohral, no už sa nikdy nezopakuje, z tohto aspektu má teda fotografia najbližšie k smrti a zániku. Pri pohľade na starú fotografiu vieme aj to, že smrť už nastala,“ hovorí o fotografii Erzsébet Méry, ktorá sa stala členkou facebookovej skupiny pred rokom. K starým fotografiám ju prekvapivo priviedli tehly.

Od tehál k pohľadniciam a fotografiám

„V roku 2007 sme na dvore stavali pec zo starých tehál. Keď som tehly preberala, všimla som si, že na niektorých sú znaky. Rýchlo som sa dovtípila, že písmená „S V“ znamenajú Somorja város (mesto Šamorín), no keďže ma vždy zaujímala semiotika, chcela som rozlúštiť aj ďalšie znaky. Stala som sa členkou skupiny, ktorá zbiera značkované tehly z územia monarchie. Dodnes sme katalogizovali 30-tisíc druhov tehál, ja som spracovala dejiny výroby tehál v Šamoríne a výsledky svojho výskumu som aj publikovala,“ hovorí o svojom bádaní Erzsébet Méry, ktorá inak vyštudovala maďarský jazyk a literatúru a etiku. „S Rómami som chodila na stavby, na ktorých sa búrali staré budovy a spred buldozéra som zachraňovala kvalitné miestne tehly. Tie som však potrebovala priradiť k budovám, z ktorých pochádzali, preto som začala hľadať staré pohľadnice a fotografie,“ vraví Erzsébet o tom, prečo sa stala členkou facebookovej skupiny, vďaka ktorej sa objavujú doteraz neznáme vzácne fotografie. „Pomocou sociálnej siete sa dostaneme aj k fotografiám, ktoré si zo Šamorína po druhej svetovej vojne zobrali deportovaní. V minulosti sa totiž fotili najmä zámožnejšie rodiny, ktoré si svoje rodinné albumy vzali so sebou do nových domovov. V tejto skupine som objavila nádherné fotografie Fotoateliéru Németh Bélané, ktoré ma ihneď očarili. Navyše dcéru zakladateľky ateliéru som aj osobne poznala,“ hovorí Zsóka o tom, ako objavila tému, ktorá je dnes jej srdcovou záležitosťou.

Ateliér mal jedinečný rukopis

„Netvrdím, že fotografie z Fotoateliéru Németh Bélané majú mimoriadnu umeleckú hodnotu, ale vnímavého človeka zasiahnu svojou čistotou, prirodzenosťou a jemnosťou. Poznám aj fotografie iných dobových ateliérov, no väčšinou pôsobia umelo a gýčovo. Dnes už fotografie z Fotoateliéru Németh Bélané rozoznám na prvý pohľad nielen vďaka dekoráciám, ale aj vďaka ich nezameniteľnému rukopisu,“ vyznáva sa Zsóka, ktorá fotografie začala zbierať s tým, že ak ich bude mať sto, tak ich vydá knižne. „Dnes sa už k svojej méte blížim, no medzičasom som si uvedomila, že za pravdepodobne prvým šamorínskym fotoateliérom sa skrýva aj vzrušujúci príbeh. Németh Béláné sa narodila v roku 1860 a za slobodna sa volala Etelka Röck, pochádzala teda z váženej šamorínskej rodiny Röckovcov, ktorej hroby patria na našom cintoríne k najkrajším. S manželom, ktorý pochádzal zo schudobnenej šľachtickej rodiny z okolia Taty, mala päť detí a posledný syn sa im v roku 1895 narodil už v Šamoríne. O rok či dva roky neskôr si otvorila fotoateliér, ktorý stál na Mliečňanskej ulici na mieste, kde sú dnes sociálne byty,“ hovorí o svojich zisteniach bádateľka, ktorá by rada spoznala odpoveď na otázku, prečo si matka piatich detí otvorila ateliér. „Je to pre mňa aj príbeh emancipovaných žien, keďže z archívov viem, že pani Etelka bola najneskôr v roku 1906 už vdova. Ateliér po nej prebrala jej dcéra Vilma, ktorá sa nikdy nevydala, a boli to práve tieto ženy, ktoré miestnym ľuďom urobili prvé fotky. V tých časoch bolo totiž fotenie veľkou udalosťou, veď ľudia mali z detstva neraz len jednu fotografiu,“ vysvetľuje kontext starých záberov Erzsébet Méry.

Majiteľky prvého fotoateliéru sme deportovali

Zsóku fascinuje nielen jemná krása starých fotografií. „Dnes sa rodinné fotografie neraz fotia nanovo, lebo vždy má niekto zatvorené oči či urobil nejakú grimasu. Na starých záberoch sa všetci tvária dôstojne a napriek dlhej expozícii nikto nemá zatvorené oči,“ uvažuje bádateľka a dodáva, že šamorínske fotografky fotili na špeciálne pripravené sklo, ktoré bolo negatívom. Hotovú kabinetnú fotografiu, ktorá mala na papieri hnedastý odtieň, nalepili na kartón alebo fotografia dostala podobu pohľadnice a dala sa poslať poštou. „Fotili všetko, rodinné udalosti, divadelné predstavenia, v zbierke mám svadobné fotografie, fotografie detí, mladých dám či gazdov. Vo vojnovom období fotili vojakov v rovnošate, ktorí pred narukovaním nechali svojim mamám či manželkám fotografie pre prípad, že sa nevrátia. Ďalej sú tu fotky detí, ktoré mamy posielali otcom na front, aby aspoň z fotografie poznali svoje deti,“ hovorí Zsóka o svete našich predkov. Pátranie po starých fotografiách priviedlo Erzsébet Méry až do dunajskej zákruty. „V roku 1948 vyložili celú rodinu na vlak a vysídlili ju do Dunabogdányu. Stará pani Etelka mala vtedy už 88 rokov. Z celej rodiny žila najdlhšie Vilma, ktorá zomrela ako 99-ročná. Všetkých príbuzných dala spopolniť, keďže až do konca života bola vitálna a verila, že raz sa ešte do Šamorína vrátia. Do vagónu nastúpili so všetkými svojimi fotografiami a ja verím, že sa ešte nájdu v nejakom kufri na niektorej povale,“ nádeja sa Zsóka, ktorá vo februári našla na cintoríne v Dunabogdányi aj rodinnú hrobku. Bola zanedbaná a hrubo zarastená machom. „Mám jednu Vilminu fotografiu, na ktorej má osemdesiat rokov. Tvár pani Etelky, priekopníčky fotografie v Šamoríne, však nepoznám. Je to pre mňa veľká motivácia hľadať ďalej,“ hovorí Erzsébet Méry a na záver rozhovoru dodáva, že už pracuje na rukopise venovanom Fotoateliéru Németh Bélané, ktorý pracoval v Šamoríne približne štyridsať rokov.

(Na ilustráciu prikladáme dve fotografie Fotoateliéru Németh Bélané a logo ateliéru zo zadnej strany kartónových fotografií.)

87905424_3774147412625234_980917582049574912_o IMG_20201027_0009 81612522_2632826893421641_692575708546859008_o

Copyright © 2021 Šamorínčan