štvrtok, 17. jún. 2021

Čriepky z histórie mesta: Zo starých školských kroník 13. časť

7.5.2021, 14:30
Soňa Zakariásová

Ešte na začiatku roka 1914 bol svet plný nádejí, veľkých perspektív, viery v techniku a pokrok. V krajine panoval dlhé desaťročia mier. Skutočnú vojnu si nepamätali ani najstarší pamätníci. Ľudia podľahli ilúzii a sebaklamu. Odmietali myšlienku, že sa vojnový konflikt pretiahne na niekoľko dlhých rokov.

Šamorín žil dovtedy svojím pokojným, niekedy až jednotvárnym životom. Život jeho obyvateľov sa prispôsoboval rytmu ročných období. Zabehaný stereotyp z času na čas vychýlila nejaká mimoriadna udalosť, ale po čase sa všetko vrátilo do zabehaných koľají.

Prešlo niekoľko mesiacov a do života mestečka tragicky zasiahla udalosť, ktorá zmenila politickú scénu i život obyvateľov. Všetko sa začalo osudnými výstrelmi v Sarajeve. Mužov povolali na front. No ťažké časy čakali aj tých, čo ostali. Nasledovali nútené rekvirácie majetku, zvierat či vypestovaných produktov pre potreby frontu.

Keďže Šamorín postihla počas vojny veľká bieda, výstavba mesta zaostávala. Obraz mesta dotvárali prašné ulice, staré ošarpané domy, väčšinou preľudnené a nehygienické.

Šamorínske školy v rokoch vojny

Prvá svetová vojna, ktorá sa začala 28. júla 1914, poznačila aj vyučovanie na školách. Chod škôl sa obrátil naruby. Budovy s triedami síce neobsadili vojaci, ale školský rok bol skrátený na osem mesiacov. Príčin bolo hneď niekoľko: jednak nedostatok učiteľov, ktorých povolali na front (len z meštianskej školy narukovali až traja). Okrem toho museli deti, najmä na dedinách, vypomáhať na gazdovstvách a zastúpiť tak otcov, ktorí narukovali na front. A v neposladnom rade to boli aj úsporné dôvody. Začali sa organizovať početné vlastenecké zbierky pre vojakov na fronte.

Koniec vojny poznačila španielska chrípka, ktorá si aj v Šamoríne vyžiadala svoju daň. Aby sa predišlo chorobám, mestský lekár vykonával dvakrát ročne prehliadky žiakov. V nevyhnutnom prípade dal vyhlásiť infekčné prázdniny.

Z obavy pred šírením infekčných chorôb ostali školy zavreté aj v minulosti. Napríklad v máji 1895 pre osýpky zavreli všetky šamorínske školy. Po odznení príznakov pandémie španielskej chrípky sa opakovane objavili ďalšie nákazlivé choroby, ktoré spôsobili, že brány škôl ostali zavreté. Od 12. novembra 1919 až do 30. januára 1920 boli z dôvodu nákazy osýpkami vyhlásené infekčné prázdniny v meštianskej škole.

Zlom nastal po roku 1918

Vznikom Československej republiky sa menia na školách učebné osnovy. Dočasná vláda už 6. novembra 1918 nariadila v slovenských obciach zrušiť vyučovanie v maďarčine. Zatiaľ to síce nebol prípad Šamorína, ale pribudol slovenský jazyk (od školského roku 1920/1921 povinný), označovaný ako českoslovenčina, ako aj zemepis Československej republiky. Namiesto uhorských dejín sa presunulo ťažisko na európske dejiny. Prestala sa vyučovať nemčina. Medzi novými vyučovacími predmetmi mala osobitné postavenie občianska náuka, ktorá mala u žiakov pestovať povedomie československej štátnosti.

Miestne maďarské obyvateľstvo sa len ťažko zmierovalo s československými nariadeniami. Výchovu a vzdelávanie žiakov zabezpečovali štyri maďarské elementárne školy rozdelené podľa náboženskej príslušnosti (rímskokatolícka ľudová škola, evanjelická augsburská ľudová škola, evanjelická reformovaná ľudová škola a židovská ľudová škola). Vyšší typ škôl predstavovala Meštianska škola dievčenská i chlapčenská a Remeselnícka pokračovacia škola pre učňov. Školy, s výnimkou židovskej školy, riadil školský výbor príslušnej cirkvi. V židovskej ľudovej škole s vyučovacím jazykom maďarským učil iba jeden učiteľ, Stadler Miksa. Židovskí žiaci i napriek tomu, že navštevovali štátne školy, ostali verní ortodoxnej tradícii.

V medzivojnovom období narastá potreba vzdelávať sa. Vznikajú početné osvetové spolky, ktoré organizujú praktické kurzy (napríklad kurz šitia), rôzne prednášky, dokonca premietajú prvé náučné filmy.

Školský rok 1918/1919

Školský rok 1918/1919 sa síce začal ešte v bývalom Rakúsko-Uhorsku, ale ukončený bol v Československu. Na meštianskej škole došlo k výmene riaditeľov. Krátko pred koncom školského roka priamo vo svojej pracovni v kruhu svojich kolegov nečakane zomrel riaditeľ školy Márton Albrecht. Po jeho smrti prevzal vedenie školy na niekoľko mesiacov Ján Kardoš. Po jeho odvolaní sa stal riaditeľom János Lengyel (neskôr si účelovo zmenil meno na Ján Třnadel), ktorý viedol školu až do roku 1931.

Kronika meštianskej školy uvádza, že miestni sa len ťažko vyrovnávali s novými pomermi. Verili, že sú len dočasné a zmena nastane čoskoro.

V Československu uzákonili centrálne riadenie škôl. 27. mája 1919 bol prijatý nový školský zákon, ktorý mal zjednotiť slovenské a české školstvo a následne ho „odmaďarčiť“. Do platnosti vstúpil zákon č. 605/1919, podľa ktorého mohli úrady preložiť učiteľov alebo štátnych zamestnancov na ktorékoľvek miesto podľa potreby.

Pretože školy nedisponovali dostatočným počtom kvalifikovaných a národne uvedomelých učiteľov, boli učitelia vyzvaní, aby zložili sľub vernosti novej republike. Z desiatich učiteľov meštianky až sedem odmietlo zložiť sľub, za čo boli okamžite prepustení bez nároku na dôchodok. Celkovo zložili sľub iba traja učitelia - Ján Kardos, Rudolf Földes a Mária Albrechtová. Vedením školskej správy poverili Jána Kardosa. Na uvoľnené miesta učiteľského zboru meštianskej školy prichádzajú noví učitelia. Z bratislavskej meštianskej školy Ján Lengyel a Július Augustiny, z modranskej evanjelickej meštianskej školy Elena Jesenská, z Trnavy Alžbeta Matzenauová a zo Spišských Vlách učiteľ ľudovej školy Eugen Hajts.

Žiada sa pridať niekoľko faktov, ako sa museli školy v každej dobe a režime prispôsobovať mocenskej ideológii.  V roku 1907  zaviedol Albert Apponyi, uhorský minister kultu a školstva, pomaďarčenie všetkých škôl, vrátane ľudových a cirkevných. Po prevrate sa karta obrátila o 180 stupňov. Žiaľ, nie prvý ani posledný raz.

Uveďme niekoľko ďalších nariadení a zákazov:

21. február 1920. Miestna školská rada poslala na Ministerstvo školstva memorandum „o urážkach citu národného maďarského“. Vyšetrovacia komisia vydala do štyroch dní rozhodnutie. Odvolala školskú radu, nariadila odstrániť maďarské nápisy a maďarčina sa odteraz mala vyučovať už len ako nepovinný predmet. Miestne školy dostali nové učebnice, zaviedli sa nové sviatky – povinne sa oslavoval vznik republiky (28. október), Masarykove narodeniny (6. marec). Bolo povedané, že učitelia, ktorí odmietli zložiť sľub vernosti republike, museli školu opustiť, v lepšom prípade ich preradili (spomeňme prípad evanjelického kňaza dr. Bélu Halmiho).

Marec 1920. Pokračovalo vyšetrovanie účasti štyridsiatich žiakov, ktorí 15. marca neprišli do školy, pretože sa zúčastnili spomienkovej slávnosti pri pamätníku Pipagyújtó. Zo školy vylúčili žiaka Ladislava Póka (organizátora akcie) a žiačku Ruženu Töttösyovú pre „písomnú prácu slovenskému citu urážajúcu“.

Máj 1920.  Učitelia meštianskej školy museli v Bratislave zložiť skúšky zo slovenčiny a vlastivedy.

hostinec

Bacsákov hostinec stál oproti radnici, vpravo budova meštianskej školy

 

Nasleduje „Zo starých školských kroník, 14. časť“

 

Copyright © 2021 Šamorínčan