pondelok, 26. júl. 2021

Čriepky z histórie mesta: Zo starých školských kroník 11. časť

30.4.2021, 15:41
Soňa Zakariásová

Prví Židia prichádzajú do Mliečna v 17. storočí. Dokladajú to písomnosti pochádzajúce z 18. storočia. V roku 1678 uvádzajú istého Wolfa s prímením Volffgangus. O čosi neskôr vznikol pod patronátom grófov Pálffyovcov rabinát v Mliečne, ktorý sa stal centrom židovských obcí na Hornom Žitnom ostrove. Uvádza sa ako jeden z najstarších.

Na západe Slovenska prevládali Židia aškenázskeho typu, naklonení svetskému vzdelaniu, ochotnejší komunikovať s okolím a otvorenejší vplyvom spoločnosti, ktorá ich obklopovala. (Oproti nim Židia na východe Slovenska patrili k chasidom, ktorí jazykom jidiš, spôsobom obliekania i životným štýlom pripomínali skôr Židov z Poľska a Haliče.)

Samotná židovská obec v Mliečne vznikla prisťahovaním sa židovského obyvateľstva z Moravy, Čiech a iných oblastí. Pre Židov však naďalej platili niektoré prísne obmedzenia. Židovské obyvateľstvo muselo žiť oddelene od ostatného obyvateľstva, vytvorilo si preto vlastnú židovskú obec. Tá musela mať aj svoj vlastný cintorín, lebo pochovávanie kresťanov a Židov na rovnakom cintoríne nedovoľovalo ani jedno, ani druhé náboženstvo. Počas kresťanských sviatkov museli ostať doma, mali zakázané zdržiavať sa na uliciach,. Tvorili komunitu, s ktorou sa ostatné obyvateľstvo nechcelo stretávať, okrem prípadov týkajúcich sa výhodných obchodných a peňažných kontaktov. Nesmeli sa venovať remeslám, pretože tie mohli vykonávať jedine príslušníci cechov, kam Židia nemohli vstúpiť. Preto sa venovali predovšetkým obchodu, ktorý bol jedinou živnosťou povolenou vrchnosťou. Aj preto dostali nálepku kšeftárov a podomových obchodníkov. Všeobecne mali nižšie právne aj spoločenské postavenie. Napriek tomu aj medzi Židmi pretrvávala výrazná majetková a sociálna diferenciácia.

Spomeňme ešte jednu zaujímavosť. V Uhorsku platila zásada, že ak Žid prestúpi na kresťanskú vieru, odpustia mu dlhy. Bola to lákavá alternatíva, a tak sa neraz vyskytli prípady, keď sa toto ustanovenie pokúsili využiť aj viackrát. Po krste sa vrátili do židovskej komunity, pričom stačilo zmeniť miesto pobytu. Samozrejme, netýkalo sa to všetkých Židov. Išlo predovšetkým o chudobných a pomerne neznámych Židov.

Školu si zriadil aj židovský rabinát

V 18. storočí vlastnili Židia v Mliečne školu, dokonca viedli vlastnú matriku. Mali tu dokonca svoju ješivu (židovskú školu poskytujúcu vyššie vzdelanie). Do mliečňanského matričného obvodu patrilo 27 obcí Horného Žitného ostrova, ktorých veriaci navštevovali tunajšiu modlitebňu.

Židia dostali povolenie usadiť sa v Šamoríne už v 40. rokoch 19. storočia, keď uhorský snem liberalizoval zákony a Židom povolil voľný pohyb v Uhorsku. Aj do Šamorína prišli prvé židovské rodiny, prisťahovalci z Mliečna. Šamorín však počet usadených Židov prísne limitoval z obavy pred hospodárskou konkurenciou. Na konci 40. rokov narastajú v mestečku protižidovské nálady, v tom čase si tu niektorí Židia z Mliečna prenajímali obilné sýpky a praktizovali nedeľný podomový predaj, aby sa vyhli plateniu trhových poplatkov.

Skutočne sa tu začali usádzať až od roku 1860. Spočiatku patrili do náboženskej obce v Mliečne. Až na prelome storočia vzniká z pôvodnej mliečňanskej náboženskej obce samostatná židovská komunita v Šamoríne. Patrila medzi ortodoxné a vyvinula veľké úsilie, aby si zachovala svoje tradície. Svoju modlitebňu, kde sa spoločne stretávali, a cheder (tradičnú židovskú základnú školu) mali na pozemku v susedstve synagógy (dnes dom Laukových). Sviatočné a sobotňajšie bohoslužby sa však ešte niekoľko desaťročí konali v mliečňanskej synagóge (až do r. 1912) a až do roku 1898 pochovávali svojich zosnulých výhradne na mliečňanskom židovskom cintoríne, kde ich od polovice 20. rokov minulého storočia už celkom prestali pochovávať.

Šamorínski Židia sa neregistrovali sa ako osobitné etnikum. Do kolónok ich zaraďovali podľa národnosti, ku ktorej sa hlásili. Bývali v prízemných domoch v okrajovej východnej časti mestečka, južne od synagógy. Prevádzkovali niekoľko krčiem a pekární, neskôr si zriadili aj vlastnú tlačiareň. Prevádzkovali obchody s rozličným tovarom, kde ponúkali široký sortiment tovaru, pričom vyšší obrat dosahovali zavádzaním nižších cien. Obchodovali s uhlím a drevom na kúrenie, s liehovinami, hovädzím mäsom a hydinou, s obilím, minerálnymi olejmi, benzínom i so stavebninami. Otvorili si tu železiarstvo, sklo - porcelán, mliekareň, predajne potravín, textilu a odevov. Nezaostávali ani vo verejnom živote, vynikali ako notári, advokáti, lekári alebo učitelia.

V roku 1868 bol prijatý zákon o elementárnych školách. Zaviedla sa povinná školská dochádzka, ktorá sa vzťahovala aj na Židov. Odteraz museli povinne navštevovať štátne školy, u rabína mali iba vierouku.

V tomto roku zriadila židovská komunita v Šamoríne židovskú školu, ktorú postavila na rohu Kováčskej ulice. Zameriavala sa na vyučovanie vierouky a patrila pod správu židovskej náboženskej obce. Zrušili ju až počas vojny, v roku 1940, v rámci protižidovských nariadení. Od židovskej náboženskej obce v Mliečne prevzali bohatú knižnicu. Žiaľ, na konci druhej svetovej vojny bola zničená. Veľkým zberateľom kníh bol aj posledný šamorínsky rabín Abraham Jakob Singer. Býval blízko radnice, na Radničnej 4, v prenajatom byte pani Weiszovej. Bol známym bibliofilom a vlastnil knihy nevyčísliteľnej hodnoty. Až tri steny jeho pracovne od podlahy až po strop tvorili police s knihami historickej hodnoty, ktoré zdedil po svojom starom otcovi, známom lučeneckom rabínovi. Jeho vzácna zbierka bola po deportáciách Židov zničená.

V roku 1900 si šamorínska židovská náboženská obec otvorila menšiu ješivu Talmud Tóru určenú pre 12 až 13 žiakov z rôznych kútov krajiny. Slúžila ako vyššia škola pre laikov i budúcich rabínov a zároveň ako ubytovňa. Niektoré pramene označujú ješivu ako vysokú školu Talmudu, ktorý Židia uznávali ako zdroj múdrosti.

K tomuto roku datujeme aj otvorenie 5-triednej židovskej ľudovej školy s vyučovacím jazykom maďarským, ktorá si udržala pomerne vysokú úroveň. Do roku 1930 v nej vyučoval Gyula Hübsch. Po ňom nastúpil Miklós Lampert (1904 – 1944). Učiteľom náboženstva (melamedom) bol talmudista Baruch Berger, ktorý bol zároveň rabínskym asesorom (prísediacim na rabínskom súde). Riaditeľom školy bol Emanuel/Manó Stadler.

Deti zo židovskej náboženskej obce navštevovali aj meštianku. Školská kronika zaznamenala prekvapivo vysoký počet zameškaných hodín. Pretože sa vyučovalo ešte aj v sobotu, izraelitské deti využívali ministrom vydaný predpis, podľa ktorého sa v tento deň nemuseli zúčastňovať na vyučovaní. V prípade, ak sa židovskí žiaci vyučovania zúčastnili, nemuseli písať ani kresliť. (V chlapčenskej škole trvalo sobotňajšie vyučovanie iba do desiatej, aby mohli byť o pol jedenástej prítomní na bohoslužbách.)

V druhej polovici 20. rokov zápasí židovská škola s nedostatkom priestorov vhodných na vyučovanie. Miestne noviny v roku 1928 vo svojom júlovom čísle upozorňujú na tento naliehavý problém. V miestnej židovskej škole založenej ešte po usadení sa izraelitov v Šamoríne, prebiehalo vyučovanie v mimoriadne nevyhovujúcich podmienkach.

V starej budove školy úrady nepovolili vyučovanie s odôvodnením, že podlaha mala zníženú úroveň o 30 až 40 cm, miestnosť merala iba 7,5 x 7 metrov, dvere sa otvárali dovnútra a okná nezaberali ani štvrtinu stien. 20. októbra 1931 tak Okresný úrad v Šamoríne vyhovel žiadosti predsedu židovskej náboženskej obce Árona Taubera ( číslo 9635). Obec vďaka iniciatíve židovského učiteľa Gyulu Hübsa postavila novú školu.

Výstavbu školy však sprevádzalo viacero komplikácií. Z dôvodu nelegálneho začatia stavby poslal školský inšpektorát v Bratislave židovskej obci až tri vládne napomenutia. Stavebné povolenie na stavbu novej židovskej školy vydal okresný úrad až v roku 1931. Nakoniec sa podarilo školu skolaudovať. Postavili ju v susedstve synagógy a patrila k nej menšia záhrada. Po vojne slúžila istý čas ako škôlka, dnes na jej pozemku stojí Dom umenia.

Pozostávala z dvoch izieb, jednej kuchyne, kabinetu, predsiene, komory a jednej učebne. Keďže bola málotriedkou, v prvom rade sedávali prváci, v druhom druháci, až po piaty rad, kde sedávali piataci.

Na začiatku 30. rokov, keď do šamorínskej židovskej školy nastúpil nový učiteľ Miklós Lampert, dochádza k nebývalému rozvoju židovskej náboženskej obce. Spolu s rabínom Singerom nacvičil so svojimi žiakmi každý rok jedno divadelné predstavenie, ktoré potom predstavili vo veľkej sále Koruny.

skola11

Snímka zo židovskej školy. Za učiteľom Miklósom Lampertom v bielej blúzke Elvíra Friedmann (Zdroj: somorjai lakosok régi képei)

Pre Židov prichádza začiatok konca v období druhej svetovej vojny. Do platnosti vstúpili protižidovské zákony a nariadenia. V roku 1942 stratili Židia nárok na poskytovanie štátnych príspevkov na prevádzku židovských škôl.

K definitívnemu zatvoreniu škôl došlo v sobotu 25. marca 1944, kedy bolo vydané nariadenie o ukončení vyučovania na všetkých školách. V budove školy na námestí sa ubytovali nemeckí vojaci. Takisto aj v neďalekom Mliečne ich ubytovali v budove školy a  židovskej modlitebni.

 

Nasleduje „Zo starých školských kroník, 12. časť“  Všetky časti nájdete v sekcii HISTÓRIA

Copyright © 2021 Šamorínčan