Slovenčina
V šamorínskom Magic bare sa mimo pódia bežne stretáva silná formácia: zakladatelia P.P. Bandu a významné organizačné a hudobné osobnosti Miro Suchoň a Erich Boboš Procházka. Pri príležitosti blížiaceho sa koncertu v klube Mozi 28. 12. sa mi konečne podarilo týmto dvom harcovníkom slovenského blues, ktorých mám zároveň česť považovať za priateľov, strčiť mikrofón pod nos.
Šamorínska kapela P.P. Band je medzičasom unikátna kultová formácia. Ako vlastne vznikla?
Miro Suchoň:
P.P. Band vznikol počas rôznych džemovacích večerov v Šup-Šupe, kde sme sa ako kamaráti stretávali a začali hrať. Postupne sa tieto naše spontánne vystúpenia stali zaujímavé aj pre bežných návštevníkov, ktorí tam postupne prichádzali kvôli hudbe, pozerať na nás, počúvať nás. Až sme si povedali: veď dajme niečo dokopy. A tak vznikol P.P. Band. Medzičasom kapela od roku 2016 hrá na rôznych akciách a v rôznych podnikoch – vystupujeme doma v Šamoríne, potom aj v Bratislave alebo v Nových Zámkoch, kde s nami hrajú spriaznené kapely. Vznikli sme spontánne, organicky.
Ako je pri všetkých osobnostiach a aktivitách P.P. Bandu možné, že ešte nie ste svetoznámi? Čo robíte zle, alebo dobre?
Boboš Procházka:
My sme taký bluesový underground a keby sme sa nevolali P.P. Band, volali by sme sa trebárs Imidž je nanič (smiech). Nezávisle od publicity nás hudba nesmierne baví a hráme si po svojom ako sa nám chce, kedy sa nám chce a najmä, kde sa nám chce. Takže nám je úplne jedno, či sme známi alebo nie.
V P.P. Bande si ty, Boboš, spolu s Pišom Lengyelom jediný profesionálny hudobník a zároveň zakladateľ viacerých formácií. V čom sa P.P. Band odlišuje od ostatných skupín, v ktorých hrávaš?
Boboš Procházka:
V podstate sa P.P. Band od nich neodlišuje v ničom. Všetky formácie charakterizuje, alebo by mal charakterizovať fakt, že hudobník príde na pódium a odvedie tam najlepšiu prácu, akú len vie. Stáva sa, že hrávam aj s hudobníkmi, ktorých nepoznám, čo však nič neznamená, lebo vysvitne, že sú to skvelí ľudia. A týchto ľudí poznám, mám ich rád a rád s nimi hrávam. Nevidím tu oproti iným kapelám žiaden dramatický rozdiel.
Šamorín sa najmä vďaka vám stal akousi Mekkou blues na Slovensku. V našej krajine máme pritom len jednu hudobnú reláciu venovanú blues – je to Bluetime rádia Devín. Prečo je tomu tak? Je blues akýmsi špecifikom Šamorína, či tohto regiónu?
Miro Suchoň:
Šamorín je známy tým, že tu pôsobí najviac bluesmanov na meter štvorcový na Slovensku. Je to tým, že tu máme plno skutočných osobností, ktoré inšpirujú ďalších. Napríklad Ďuro Turtev, Boboš Procházka, Pišta Lengyel, Maťo Výboch – pričom traja poslední sú členmi P.P. Bandu. Z času na čas s nami samozrejme hráva aj Juraj Turtev. Potom tu máme bratov Andrása a Jánosa Hushegyiovcov, ktorí tiež patria k bluesovej špičke. Netuším, či je blues špecifikom regiónu, som však názoru, že celé Slovensko si k tomuto žánru nachádza cestu. Najnovšie si všímam, že na naše koncerty chodia aj mladé ročníky – či už teenageri, alebo dvadsiatníci. Hudba si jednoducho nachádza cestu k ľudom akéhokoľvek veku. Problém je jedine v tom, že blues nemá patričnú propagáciu. Ako si už spomenul, je na Slovensku len jedna jediná relácia, ktorá sa blues venuje a to je veľmi málo. Navzdory faktu, že tu máme veľa bluesových kapiel, ktoré hrávajú výborné veci, bežne vlastnú tvorbu. Avšak blues žiaľ nie je mediálne preferovaný – ani v rádiách, ani v televízii.
Práve z prostredia alternatívnejších žánrov sa ozývajú hlasy, že súčasná komerčná hudba je nanič, že je priam otrasná. Stotožňujete sa s týmto názorom?
Miro Suchoň:
Ja osobne sa s týmto názorom nestotožňujem, keďže každý robí to, čo vie. Moderná hudba pre mňa nie je otrasná. Mám doma deti v mladom veku, ktoré počúvajú aj takúto „otrasnú“ hudbu. Niektoré veci z toho sú mi po vôli, niektoré nie sú. Takto je to so všetkým. Niekto má rád také jedlo, niekto onaké, niekto zbožňuje kávu, iný pije čaj. Každý máme nejaký svoj štýl. Ja osobne som vyrastal na klasickej hudbe, na rock´n rolle, na punk rocku a preto mi je blízky aj blues. Je pre mňa relaxom. Na druhej strane je pre mladých hudba často o decibeloch, o elektronike, samplovaní a počítačoch. Možno je to dané dobou, nezazlievam to. My si zasa všetko poctivo odohráme; odpracujeme si to sami.
Boboš Procházka:
Tiež nemám problém ani s populárnou hudbou, ani s komerciou. Kedysi pred stáročiami bol populárny i komerčný aj Wolfgang Amadeus Mozart. Pokiaľ sa nájde čo i len jeden poslucháč, ktorý je ochotný niektorú kapelu, odhliadnuc od jej výkonov, počúvať, má daná kapela plný nárok na existenciu, keďže spraví aspoň jedného človeka spokojným. Ja sa skôr snažím filtrovať „odborníkov“, ktorí aj dýchajú na playback. Celkovo má však každá muzika nárok na život.
P.P. Band má šesť členov. Čo je šesť chlapov a dvanásť vajec. Rozmýšľali ste angažovať aj ženu? Keby ste si, nezávisle od priestoru a času, mohli nejakú speváčku vybrať, ktorú by ste si zvolili?
Miro Suchoň:
My sme už nejaké speváčky aj angažovali a hrávali s nimi. Napríklad sme koncertovali s vynikajúcou speváčkou Silviou Josifoskou. Tiež sme angažovali aj našu Kristínku Bölcsovú zo Šamorína, ktorá s nami vystúpila na bluesovom festivale, ktorý každoročne organizujeme. Je to vždy vítaná zmena v hlase i v pohybe, zaujímavá pre nás i pre poslucháčov. Preto sa dámam absolútne nebránime a nevidíme žiaden problém v spolupráci. Ja osobne by som si napríklad vedel predstaviť hrať s už zosnulou Arethou Franklin. Milujem jej spev a pre mňa to bola pani speváčka s ohromným hlasom.
Boboš Procházka:
Áno, my sme čosi ako dinosauria testosterónová kapela. Z tohto dôvodu je pre mňa vítaná akákoľvek speváčka, ktorá je predo mnou ochotná vrtieť zadkom (smeje sa). Čiže všetky dámy, ktoré sa rozhodnú spievať blues, majú môj rešpekt a vďačne si s nimi zahrám.
Aká je podľa vás najvýznamnejšia hudobná osobnosť všetkých čias?
Miro Suchoň:
U mňa je to rozdelené podľa období. V 60-tych rokoch to bol jednoznačne Elvis Presley. Neskôr prišli vynikajúci hudobníci s nadčasovými myšlienkami ako Pink Floyd či Rolling Stones. V mladosti som zasa počúval vynikajúcu kapelu Ventil RG. Osemdesiate a deväťdesiate roky potom priniesli Michaela Jacksona či Freddieho Mercuryho a Queen, alebo Phila Collinsa. Čiže všetko osobnosti, ktoré vo svojej dobe patrili medzi absolútne špičky. Každá doba si vytvorila svojho nadčasového velikána a tak to vnímam aj ja.
Boboš Procházka:
Pre mňa sú významnými osobnosťami všetci tí, ktorí predo mnou vyšliapavali cestu, či ž v 60-tych či 50-tych rokoch, a tiež samozrejme tí, ktorých som mal možnosť stretnúť osobne a ktorí ma obohatili, inšpirovali. Pokiaľ by sme sa však mali baviť o bluese, je pre mňa alfou a omegou tohto žánru muž, ktorý sa narodil pod menom McKinley Morganfield, preslávený pod prezývkou Muddy Waters. Napriek tomu sa mi ťažko vyberá jeden, výborných hudobníkov je neúrekom.
Otázka na záver: Čo znamená názov P.P. Band?
Miro Suchoň:
Ťažká otázka, keďže to P.P. je celkom nepublikovateľné (smeje sa). Máme však už poruke zopár odpovedí, ktorými uspokojujeme zvedavých. Maťo Výboh tak napríklad v relácii Bluetime prezradil, že PP znamená plemenársky podnik. A keďže v Šamoríne plemenársky podnik aj reálne máme, dáva to istý zmysel. Moja manželka zasa tvrdí, že sme páni postihnutí. Niekedy to síce na tom pódiu tak vyzerá, reálne to však tak nie je. Pod P.P. sa dá skryť všeličo, tu by som však dal priestor čitateľom Šamorínčana, nech si domyslia svoje.
V tejto súvislosti pripomeniem, že onedlho 28. 12. máme koncert P.P. Bandu s rôznymi zaujímavými hosťami v šamorínskom klube Mozi. Je to fantastický podnik a veľmi radi tam hrávame a organizujeme septembrové festivaly, čím by som sa chcel poďakovať za vynikajúce prostredie, ktoré nám majitelia poskytujú. Čo som tým chcel povedať? Kto do komentárov napíše najlepšiu odpoveď, čo P.P. Band znamená, vyhrá dve vstupenky na koncert. Ide o koncoročnú akciu s fantastickou atmosférou s názvom P.P. Band a priatelia.
Rovnomenný je aj pravidelný septembrový festival – Samaria Blues, z ktorého nás budúci rok čaká už štvrtý ročník. A aj tentoraz sem pozveme kvalitné skupiny zo zahraničia. Týmto by som sa zároveň veľmi rád poďakoval všetkým, čo nás sponzorujú a podporujú, najviac však samotnému mestu Šamorín.
