Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 9. časť

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti.

Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete. Najprv to boli Česi a Slováci, nasledovali Židia a tragédiu nakoniec zavŕšili Maďari.

Rok 1944, 16. jún. Dramatické chvíle čakali aj na obyvateľov, čo v Šamoríne ostali. 6. júna sa na severe Francúzska v Normandii podarilo otvoriť druhý front, ktorý rozhodol o definitívnej porážke nemeckej armády. A o desať dní neskôr v doobedňajších hodinách zaútočili americké bombardéry na neďalekú bratislavskú rafinériu Apollo. Ilúzia, že sa vojna odohráva len medzi veľmocami a Slovensko je len pozorovateľom konfliktu, dostala nenapraviteľné trhliny. V priebehu necelých desiatich minút dopadlo na Bratislavu takmer 370 ton bômb, ktoré zasiahli objekty s rôznymi horľavinami. Dva vojenské bombardéry sa počas bojov zrútili aj neďaleko mliečňanského cintorína. V ten deň definitívne zaniklo aj dunajskostredské geto.

15. október. Moc v meste prebrali oddiely nyilasovcov. Po nástupe Szalásiho k moci boli akékoľvek výnimky týkajúce sa odsunu Židov zrušené.

9. časť - nyilasovci - Strana šípových krížov

Nyilasovci, Strana šípových krížov, v polovici októbra 1944 prebrala moc v Šamoríne (ilustračný obrázok)

22. december. Po Židoch prišli na rad aj miestni obyvatelia. Nedostatok pracovných síl v ríši si vyžiadal aj deportácie regrútov po dovŕšení 16. roku do pracovných táborov. Odvody v súčinnosti s nyilasovcami viedol miestny učiteľ Gejza Karl. Časť mladých chlapcov strávila Vianoce v Podunajských Biskupiciach. Zvyšok odviedli a sústredili v zbernom tábore v Lehniciach. Umiestnili ich v lehnickom kultúrnom dome, v parku beňovského kaštieľa a na dnes už neexistujúcom Sovom hrade.

9. časť - Úradná tabuľa Maďarského kráľovského regrútskeho obvodného veliteľstva - Magyar Király Levente Körzetparancsnok

Úradná tabuľa Maďarského kráľovského regrútskeho obvodného veliteľstva – Magyar Király Levente Körzetparancsnok (zdroj: Somorjai lakósok régi képei)

Silvestrovská noc 1944. Túto silvestrovskú noc namiesto veselej zábavy poznačili smútok, násilie a bolesť. Nyilasovci v spolupráci so zástupcami mesta nechali v priestoroch hasičskej zbrojnice v Majroku nastúpiť vyše sto mladých chlapcov zo šamorínskeho okresu (ročníky 1924 až 1928), aby ich odtiaľ násilne odvliekli na nútené práce. V mrazivej noci nasledoval peší pochod cez slovensko-maďarskú hranicu smerom k Hainburgu, odkiaľ ich vo vagónoch transportovali na sever Nemecka. V prístave Kiel ich nasadili na loď a odviezli do Dánska. Medzi odvlečenými chlapcami boli aj Ferenc Strasszer, František Nagy, pán Šafarit, János Siposs či József Lengyel.

Spomienky pána Lengyela a vojakov s podobným osudom mapuje kniha Zoltána Kőrösa „Nyugati fogságban“ (V západnom zajatí), ktorú vydal Fórum inštitút pre výskum menšín.

„Poobede na Silvestra zvolali nyilasovci zhromaždenie brancov. Na Mestskom majeri v blízkosti hasičskej zbrojnice im kázali nastúpiť do radu. Skutočne, prišli mnohí, mohlo ich byť okolo stopäťdesiat až dvesto, a neboli to len Šamorínčania, ale aj mladí muži z okolitých dedín, takže sa veľký priestor čoskoro zaplnil…

Zo Šamorína sme sa pohli smerom do Bratislavy… Z Devínskej Novej Vsi sme putovali ďalej až k pobrežiu. Cesta trvala tri či štyri dni, ak nie viac. Celou cestou sme nedostali jedlo ani pitie, jedli sme len to, čo sme si vzali so sebou. Nepamätám si celkom presne, ale pravdepodobne sme vysadli blízko pobrežia a pochodovali ďalej do poľského Dziwnówa, zhruba dva až tri dni, až kým sme neprišli do cieľa. V Dziwnówe stáli len drevené baraky a letisko. Tam sme prvý raz uvideli bojové stíhacie lietadlo. Ubytovali nás v zariadení bez postelí, spali sme len na dlážke a na prikrývkach. O týždeň – o dva sme odovzdali svoje civilné oblečenie, dostali sme nemecké uniformy – letecké. Absolvovali sme menší základný výcvik: ganze Abteilung: links um, rechts um (celý oddiel: vľavo bok, vpravo bok).“

9. časť -

Kniha Zoltána Kőrösa „Nyugati fogságban“ (V západnom zajatí), ktorú vydal Fórum inštitút pre výskum menšín, mapuje osudy mladých mužov, ktorí boli násilne odvlečení a padli do zajatia

Rok 1945. Brutalita, jeden zo základných atribútov vojny, sa nezastavila na frontovej línii ani podpísaním kapitulácie Nemecka. Prehnané nádeje u jedných, strach u druhých, sa mohli kedykoľvek obrátiť, čo naplno potvrdili udalosti spojené s prechodom frontu a nasledujúce mesiace a roky. V atmosfére z konca vojny si len málokto uvedomoval skutočné úskalia, ktoré povojnové dni prinesú.

Vždy, keď zanikajú staré a vznikajú nové štáty, rieši sa otázka občianstva. Problém vonkoncom nie nový. Bolo tomu tak už v roku 1918 či 1938, keď došlo k vyhnaniu slovenských a českých kolonistov, ktorí tu získali pôdu z pozemkovej reformy.

Sovietske vojská vytláčajú front smerom na západ a mnohí sa pred ním pokúšajú utiecť. Aj do Šamorína prúdi mnoho utečencov, ktorým mal hlavný slúžny, podľa nariadenia podžupana, zabezpečiť nocľah. Na každých tisíc obyvateľov pripadali štyria utečenci. Rodina, ktorá minimálne na dva mesiace prijala utečenca, dostala od štátu odškodné vo výške 1,80 pengő na mesiac.

Podľa sčítania obyvateľov sa zvlášť evidovali utečenci a deportované osoby. Čilistov na začiatku roka uvádzal 14 utečencov a 17 deportovaných, Mliečno 33 utečencov a 12 deportovaných a Šamorín 352 utečencov a 543 deportovaných. V šamorínskom okrese bolo počas nemeckej okupácie celkom 1710 utečencov a zároveň bolo 1152 mužov deportovaných.

Z obavy pred blížiacim sa frontom sa množia úteky na západ. Hlavný slúžny v hlásení kráľovskému ministrovi vnútra uvádza, že úradníci opúšťajú svoje úrady a utekajú pred blížiacim sa frontom. Spomína sa Arpád Németh – vyberač daní, Jozef Wimmer – účtovník, Jozef Wermes – koncipient a ďalší. Ministerstvo vnútra o niekoľko týždňov neskôr nariadilo harmonogram evakuácie politických funkcionárov, predstaviteľov miestnej a okresnej správy a ostatných obyvateľov. Ako prvých mali evakuovať členov Strany šípových krížov, po nich nasledovali obyvatelia pochádzajúci z Maďarska, po nich miestni a nakoniec zástupcovia samosprávnych celkov. Vedúci samosprávnych celkov, ako hlavný slúžny, obvodní notári a richtár, tu mali zotrvať až do úplnej evakuácie obyvateľov. Rovnako sa to vzťahovalo aj na žandárov a zástupcov domobrany.

Pokračujeme v stredu, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 10. časť – Moc silných“

Diskusia