Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 10. časť

Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 10. časť

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti. Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete.

Koniec vojny a prvé povojnové roky sprevádzala obrovská vlna migrácie. Rok 1945 bol aj z tohto pohľadu prelomovým rokom. Jedni sa vracali do svojich domovov, iní, naopak, odchádzali. Tento rok by sme mohli považovať za rok veľkého „sťahovania národov“. Presídľovanie a deportácie sa dotkli väčšiny šamorínskych rodín. Súčasťou Košického vládneho programu bolo „vyriešenie“ maďarskej otázky. Podľa Benešových dekrétov označili Nemcov a Maďarov za nepriateľov štátu a degradovali ich na úroveň druhotriednych občanov. Bol zavedený princíp kolektívnej viny, podľa Maďarov automaticky zbavili občianskych a politických práv. Takisto stratili aj hospodárske istoty. Tieto nariadenia boli uvedené do praxe na základe dekrétov, ktoré v roku 1945 podpísal prezident Beneš, preto Benešove dekréty. Dodnes predstavujú jeden z najcitlivejších bodov slovensko-maďarských vzťahov. Osem tzv. Benešových dekrétov neguje jeden z posvätných princípov – princíp súkromného vlastníctva.

Obnovuje sa Československá republika, ktorá však mala len veľmi málo spoločného so svojou predmníchovskou predchodkyňou. Zanikol župný systém, ostali len okresy. Na úrovni miestnej správy vznikli najprv revolučné národné výbory, neskôr miestne a okresné.

Parížske mierové zmluvy podpísané vo februári 1947 anulovali Viedenskú arbitráž a potvrdili hranice v takmer rovnakej podobe, ako ich určila Trianonská zmluva, ale už bez Podkarpatskej Rusi, ktorá pripadla ZSSR. Maďarsko muselo vrátiť Československu územia, ktoré v roku 1938 získalo Viedenskou arbitrážou. Vznik povojnovej Československej republiky však priniesol do života tu žijúcich Maďarov ďalšie tragédie. Opäť zasiahlo niekoľko bizarných míľnikov „veľkej histórie“. Existencia Maďarov na juhu Slovenska bola doslova ohrozená. Poukazuje na to zaujímavý zvrat „roky bez domoviny“.

10. časť - Hlavné námestie s Radničnou – stĺp, na ktorom bol umiestnený Turul a krajinská vlajka ešte niekoľko mesiacov po druhej svetovej vojne stál

Pohľad na Hlavné námestie s Radničnou ulicou. Turula a maďarskú krajinskú vlajku z pamätníka síce odstránili, no stĺp ešte niekoľko rokov po skončení vojny ostal na svojom pôvodnom mieste. (Zdroj: Fórum inštitút pre výskum menšín, Šamorín)

Vždy, keď zanikajú staré a vznikajú nové štáty, rieši sa otázka občianstva. Problém vonkoncom nie nový. Bolo tomu tak už v roku 1918 či 1938, keď došlo k vyhnaniu slovenských a českých kolonistov, ktorí tu získali pôdu z pozemkovej reformy. Nastúpil „spravodlivý“ hnev víťazov a na základe princípu kolektívnej viny naň doplatili všetci, ktorí v rokoch vojny stáli na nesprávnej strane barikády. Nebolo rodiny, ktorá by po vojne nemala svoje smutné tajomstvá.

Šamorín bilancuje. Takmer v každej rodine sa drží smútok za padlého na fronte. Len v susednom Mliečne padlo na fronte 16 mužov. Boli aj rodiny, kde nikto z mužov neprežil. Niektorí sa vrátili domov až v máji, no niektorým sa to podarilo až po niekoľkých mesiacoch. A tí, čo sa ešte nádejali, chodili svojich synov a mužov každý deň trpezlivo vyčkávať na stanicu.

Obeťami nezmyselného vyvražďovania sa stali rabín Abraham Jakob Singer s rodinou, obchodník Áron Tauber, Rudolf Steiner, Barbara Rujderová, Zsigmond Schwarz s rodinou, kníhtlačiar József Goldstein s rodinou, obchodník Ignác Schönfeld, doktor Eugen Wolf, obchodník Sándor Waldmann s rodinou, obchodník Márkus Friedmann (otec spisovateľky Livie Bitton-Jackson), rodiny Schmidtová, Reichenthalová, Reiszová, Lichtensteinová, Stadlerová, Sternová, Fischerová, Kohnová, Engelová, Fehérová, Lungerová, Lustigová, Feldmárová, Bergerová, Leichnerová, Deutschová, Franklová, Spiegelová, Löwingerová a mnohé ďalšie. Zo 60 až 65 deportovaných židovských rodín sa do Šamorína vrátilo iba niekoľko desiatok šťastlivcov: Ilona Fischerová, doktorka Júlia Tauberová, Erzsébet Singer, Ándor Gellei, Laura Friedmannová so synom a dcérou, rodina doktora Wolfa (ale už bez manžela), Jenő Hübsch, Magdaléna Majorovičová, rodina Urbanová a niektorí preživší členovia rodiny Steinerovcov či Rujderovcov. Existujú dva nezávislé zoznamy odvlečených šamorínskych Židov, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. V jednom sa uvádza 67 mien, v druhom až 87.

Neistota Židov pokračuje aj po vojne. Svoje domy našli po návrate vyrabované. Svoj nábytok neraz našli u susedov, počas prechádzok stretávali cudzích ľudí oblečených v kabátoch a šatách, ktoré predtým patrili ich rodičom.

Šamorínski Židia sa izolujú. Tí, čo prežili, vstúpili do protifašistického „Združenia fašistickým režimom rasovo prenasledovaných“. V Šamoríne vzniklo repatriačné stredisko pre Židov z celého okresu. Šamorínčanka Livia Bitton-Jackson v svojej autobiografii Mosty nádeje (Artforum, 2011) spomína priestrannú budovu Tattersall, ktorú židovským navrátilcom poskytlo mesto. Nachádzala sa v centre mesta a schádzalo sa tu 36 preživších Židov. Jedine tu nadobudli aký-taký pocit, že niekam patria.

„Priepasť obkolesuje Tattersall ako vodná priekopa… Neviem, odkiaľ sa vzalo bizarné pomenovanie pre opustenú budovu, ktorú úrady pridelili nám ,repatriantom´. Priestranný dom s dvorom vykladaným mačacími hlavami, veľkou kuchyňou a niekoľkými striedmo zariadenými izbami opustili majitelia pri úteku pred postupujúcou sovietskou armádou. Tu sme si vybudovali miesto, ktoré patrilo iba nám, ostrov spolupatričnosti. Svet mimo Tattersallu patrí „im“, bývalým susedom, priateľom, spolužiakom a kolegom, ktorí nás spomedzi seba násilne vyradili a olúpili o našich milovaných a naše domovy. Svet za priekopou pre nás stratil význam. Rodisko, domovina, ktorá nás násilím odvrhla, prestala byť skutočnosťou.“

10. časť - Mosty nádeje

Príbeh Šamorínčanky Elly Friedmannovej (skutočné meno autorky), ktorá sa ako 15-ročná vracia spolu s matkou a bratom z táborov smrti

Spečatený bol aj osud synagógy. Nebola síce zbúraná, aby uvoľnila priestor novej zástavbe, ale ostala opustená. Nemecká armáda, ktorá ju používala na uskladnenie svojej munície, ju pred ústupom v roku 1945 pôvodne plánovala vyhodiť do povetria. Nastalo sa tak, ale jej zvyšky sa nebezpečne povaľovali po okolí. Pre deti sa stali nebezpečným lákadlom, ktoré neraz končilo vážnymi úrazmi. Až po čase uložili muníciu na dno zakopaného Cigánskeho jazierka pri kalvínskom kostole. Chátrajúca synagóga sa neskôr využívala sa ako sklad Domácich potrieb. Podobný osud postihol aj šamorínsky židovský cintorín. Zarastal burinou, náhrobné kamene sa stali obeťou vandalov a čo je smutnejšie, aj ziskuchtivých kamenárov. Dom smútku nachádzajúci sa pri vchode židovského cintorína neskôr prestavali na garáž. Výnimkou nebol ani mliečňanský cintorín, kedysi najväčší na Hornom Žitnom ostrove, v ktorom sa ešte do konca 30. rokov minulého storočia pochovávalo.

Pokračujeme v piatok, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 11. časť“

Diskusia