Čriepky z histórie mesta: O čom rozprávajú staré cintoríny, 7. časť

Čriepky z histórie mesta: O čom rozprávajú staré cintoríny, 7. časť

Šamorínsky mestský cintorín. Miesto spomienok na doby minulé, ale aj pietne miesto, kde odpočívajú naši najbližší. Mohutné gaštany, náhrobky, osudy a príbehy ľudí, ktorí tu navždy odpočívajú. Mená a nápisy väčšinou v maďarčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.

Ľudia, ktorí sa kedysi tešili zo života, milovali, mali svoje rodiny. Cintorínu vládnu príbehy tých, čo odišli.

Tak ako Bratislava, aj Šamorín mal svoje kultové postavičky, ktoré brázdili ulice mesta a dodávali mu zvláštny kolorit. Kto by si okrem obľúbeného Jožka báčiho nepamätal na zhrbeného pána Dadača (dodnes neviem, či to bola prezývka, alebo sa tak skutočne volal), s jeho večne naloženou káričkou, či legendárnu Matzag Margit, známu svojím nabrúseným jazykom a prísnou chôdzou s rukami za chrbtom.

Na cintoríne odpočívajú osobnosti, ktoré sa nezmazateľne zapísali do osudov Šamorína, mali pohnuté osudy a život im občas uštedril nejeden úder pod pás. Niektoré nápisy na pomníkoch vybledli a pieskovec nahlodal zub času. Možno práve tým je pieskovec jedinečný, že je pominuteľný.

Nie je vhodné vytvárať rebríček mien zosnulých Šamorínčanov, ale ponúkame niekoľko známych mien, ktoré si zaslúžia, aby sme si na nich spomenuli a priblížili ich životný príbeh. Denne prechádzame okolo miesta ich odpočinku a často ani netušíme, aký príbeh je za takmer zabudnutým menom pochovaný.

Keby náhrobné kamene vedeli prehovoriť, určite by nám povedali, aké nezmyselné je naháňať sa za vecami, ktoré si so sebou nikto nevezme do hrobu. To, čo je dôležité, je moment, ktorý prežívame s rodinou a ľuďmi, ktorých milujeme a stopy, ktoré po sebe zanecháme. Tie ostanú večné…

Zabudnuté príbehy Šamorínčanov pochovaných na cintoríne

Dr. Béla Halmi (1887 – 1930)

cintoríny 7. časť 1

Evanjelický farár. Je pochovaný v evanjelickej časti cintorína. Počas Veľkej vojny ho nenechal ľahostajným osud vojnových zajatcov v Šamoríne a zasadzoval sa o vytvorenie lepších podmienok v tábore. Aj jeho zásluhou sa zajatci po skončení vojny nedopúšťali žiadnych výtržností v meste a okolí. Ako predseda miestneho Protestantského vzdelávacieho spolku organizoval rôzne vzdelávacie aktivity, kultúrne a športové podujatia a rozvíjal osvetovú činnosť. V rokoch hospodárskej krízy, ktorej následky pocítili aj obyvatelia Šamorína, sa charitatívnou činnosťou snažil zmierniť biedu a hlad obyvateľov v núdzi.

Po rozpade monarchie a vzniku Československej republiky odmietol pripojenie evanjelickej cirkevnej obce k československej evanjelickej cirkvi. Úrady nariadili zatvoriť evanjelickú školu a ústredie evanjelickej cirkvi neskôr pozastavilo aj štátnu dotáciu a podporu miestneho cirkevného zboru. Evanjelická cirkevná škola zanikla a viac sa neobnovila. Dr. Halmiho dokonca niekoľkokrát vyhostili z republiky.

Cirkevný zbor na vyhostenie svojho obľúbeného farára okamžite reagoval. Zastavil bohoslužby, vystúpil z generálnej cirkvi a vytvoril samostatný cirkevný zbor. V roku 1920 bol Dr. Halmi postavený pred vojenský súd, obvinený z vlastizrady, buričstva a špionáže. Iba vďaka rozhodnutiu Najvyššieho súdu v Prahe a protestom presbytéria sa jeho podarilo vyhosteniu zabrániť.

Prípad Dr. Halmiho sa dostal až k prezidentovi Masarykovi, ktorého osobne navštívila delegácia miestneho cirkevného zboru. Po týždňovom väznení sa podarilo dosiahnuť jeho prepustenie. Jeho zdravie však bolo podlomené. Zomrel predčasne, vo veku 43 rokov na zlyhanie obličiek.

Generálmajor Viliam Lichner (1902–1977)

Na šamorínskom cintoríne odpočíva aj bývalý generálmajor a dôstojník Viliam Lichner.

cintoríny 7. časť 2

Rodák z Banskej Bystrice, vyštudoval Vojenskú akadémiu v Míloviciach. Ako zástupcu veliteľa 2. československej paradesantnej brigády v Sovietskom zväze ho po vypuknutí Povstania presunuli spolu s jednotkou na povstalecké územie. Lichnerova brigáda patrila k najlepším jednotkám v záverečných bojoch SNP. Ako zástupca veliteľa 2. československej paradesantnej brigády sa v záverečnej fáze Povstania zaslúžil o oslobodenie územia Československa.

Po vojne bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom, Radom SNP I. stupňa a Radom červenej hviezdy. Ako mnohí, aj on sa stal obeťou vykonštruovaných politických procesov. Zbavili ho vojenských hodností a vojenských vyznamenaní. Zamestnal sa v okresnej Jednote ako referent. Rehabilitovali ho až v 60. rokoch. Jeho manželka Valentína, rod. Dorošová, sa takisto zúčastnila oslobodzovacích bojov. Po vojne sa zamestnala na šamorínskej základnej škole ako učiteľka ruštiny.

cintoríny - 7. časť 3

Generálmajor Viliam Lichner, zástupca veliteľa 2. československej paradesantnej brigády

Pokračujeme v stredu, nasleduje „O čom rozprávajú staré cintoríny, 8. časť“

Diskusia