Vycvičený pes je skvelý spoločník

Vycvičený pes je skvelý spoločník

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

„Sám netuším, kde sa vo mne vzala láska ku psom. S rodičmi sme bývali v paneláku, psa sme nemali a psov nemali ani naši príbuzní. Keď som si šiel zahrať futbal s chlapcami, mama mi natrela chlieb, aby som nebol hladný, no väčšinou som ho nezjedol ja, ale dal som ho nejakému túlavému psovi. Viem, že kým budem žiť, vždy bude pri mne pes,“ začína svoj príbeh viacnásobný majster Slovenska v športovej kynológii a dlhoročný príslušník Mestskej polície v Šamoríne Štefan Pongrácz.

Každé šteňa je mačka vo vreci

„Otec mi kúpil prvého psa, keď som mal trinásť rokov. Dal som mu meno Lux a začal som s ním chodiť do miestneho Zväzarmu, kde viedol kynologický výcvik Ferenc Szabó, ktorému za veľa vďačím. S Luxom sme sa postupne začali presadzovať aj na súťažiach,“ spomína 50-ročný Štefan Pongrácz, ktorý sa chcel rozvíjať ďalej, preto potreboval psa s pôvodom. „Vo vyššej kynológii sa pracuje len so psami s preukazom o pôvode, preto Lux dožil u mojich starých rodičov vo Vojtechovciach, ktorí ho milovali. Aj neskôr sa stalo, že mi pes povahovo nesadol alebo nezvládal nároky, ktoré som naňho kládol, preto som sa s ním rozlúčil a našiel som mu vhodný nový domov. Človek sa musí naučiť rozpoznať limity psa, aby od neho nežiadal to, na čo pes nemá, čo frustruje nielen majiteľa, ale aj samotného psa. Ani ja som sa nestal atómovým fyzikom, lebo na to nemám vlohy,“ vysvetľuje základné pravidlo psičkárov. Aj pri voľbe plemena treba zvážiť, prečo si človek psa zaobstaráva a čo od neho očakáva. Každé plemeno má špecifické črty, no každé šteňa je do istej miery mačka vo vreci, ale veľa závisí aj od socializácie psa a prístupu majiteľa. „Každé šteňa žije prvé dni s nami v dome, aby si zvyklo na nové prostredie. Nehovorím, že si šteňa beriem do postele, ale pri posteli byť môže. V prvé dni mu treba prepáčiť aj to, že kde-tade špiní,“ hovorí skúsený kynológ a psičkárom odporúča požiadať chovateľa, od ktorého šteňa kupujú, aby na desať minút vložil k jeho matke a súrodencom kus handry či plyšovú hračku. Tá bude šteňaťu v novom domove oporou, aby odtrhnutie od matky nebolo také bolestné.

Kráľovská disciplína je stopa

V roku 2001 Štefan Pongrácz s Richardom Vargom založili vlastný kynologický klub, ktorý pomenovali Po & Va. Klub pracoval na prenajatom 12-árovom pozemku pri čističke, potom sa na desať rokov presunul do areálu na Rybárskej ulici, dnes pôsobí za mestom pri štátnej ceste smerom na Bratislavu. „Od mesta sme si prenajali ornú pôdu, na ktorej sme s členmi klubu vybudovali nový výcvikový areál. Pri stavaní plota nám pomáhali aj naši dobrovoľní a profesionálni hasiči, ako aj kynológovia zo spriatelených klubov. Zasadili sme stromy, postavili terasu, aby sme sa mali kde skryť pred slnkom,“ hovorí predseda klubu, ktorý má dnes vo vedení Slovenskej kynologickej jednoty na starosti prácu s mládežou. „Športová kynológia sa od ostatných športov líši tým, že človek neinvestuje len do seba, ale aj do psa. Súťaží sa v troch disciplínach: v poslušnosti, obrane a stope. Každá disciplína má čosi do seba, no základná je poslušnosť. Najľahšie sa učí obrana, ktorej cieľom je to, aby pes odvrátil útok, zadržal páchateľa či kontroloval zverený priestor. Kráľovskou disciplínou je však pre mňa stopa, počas ktorej pes sleduje narušenie terénu a označuje nájdené predmety. Stopa je náročná na čas a trpezlivosť, trénujeme ju v prírode a aj poľovníci by už mohli pochopiť, že cieľom výcviku je to, aby pes nereagoval na zver,“ vysvetľuje Pongrácz.

Nemecký ovčiak je desaťbojár

Štefan choval viaceré plemená psov, no na nemeckého ovčiaka nedá dopustiť. „Moje top plemeno sú nemecké ovčiaky, z ktorých môžu byť vynikajúce slepecké, lavínové či terapeutické psy, sú vhodné na športovú i služobnú kynológiu, keďže sa dajú vycvičiť aj na vyhľadávanie výbušnín či drog. Pes je koristník, vďaka čomu sa pomocou odmeny a hry bez problémov naučí množstvo povelov. Pes sa necvičí bitkou či kopancami, lebo každý trest zhoršuje jeho vzťah k majiteľovi. Ak ráno odídem do roboty a večer nájdem doma vyhrabané tuje, nemá zmysel psa trestať, lebo trestu nerozumie, keďže prichádza s časovým odstupom. Radšej treba vytvoriť psovi vlastný priestor, kde nevadí, že urobí čosi zlé,“ radí skúsený kynológ. Sám má vždy vo vrecku nejakú maškrtu, ktorou odmení želané správanie psa. „Ak pes robí to, čo nechcem, buď mu brnkem po nose, zvýšim hlas a zmením intonáciu, rázne poviem nie alebo ho potiahnem za kožu za krkom, nie však tak, že jeho skuvíňanie počuje celé mesto. Dám mu na vedomie, že sa mi jeho správanie nepáči. Ak sa situácia zopakuje, no pes už na môj zákaz či povel reaguje, tak ho odmením,“ hovorí o najefektívnejšej výcvikovej metóde.

Doma by mal psiu farmu

Každý, kto uvažuje o psovi, si musí uvedomiť, že pes je mnohoročný záväzok. „Kúpa psa je najmenší výdavok, treba rátať aj s nákladmi na vakcíny, odčervenie a v prípade zdravotných problémov aj s inými veterinárnymi výdavkami. Každého psa treba socializovať a naučiť aspoň základné povely. Keby som prijal každého psa, ktorého mi ľudia ponúkli s tým, že ho už nechcú, tak by som mal doma psiu farmu,“ hovorí Štefan a dodáva, že pre tých, čo potrebujú poradiť s výcvikom, robí kynologický klub kurzy. „Stáva sa, že na kurz prídu dámy s dlhými umelými nechtami v lodičkách a sú prekvapené, keď ich so psom pošlem na cvičisko. Myslia si totiž, že výcvik pozostáva z toho, že odovzdajú psa cvičiteľovi a ony zatiaľ pôjdu na kávičku. Takto to však nefunguje, lebo výcvik neraz nepotrebuje pes, ale najmä jeho majiteľ. Pes je totiž vynikajúci spoločník len vtedy, ak svojho gazdu berie ako vodcu svorky. Ak sa pomer síl otočí, začína sa chaos a prekvapení ľudia behajú za kynológmi so žiadosťou o radu. Vtedy musím veľmi vážiť slová, aby som majiteľa neurazil, lebo nerozumie podstate problému,“ podčiarkuje predseda KK Po & Va. Začiatočníkom vždy odporúča spoločenské plemená s jemnejšími povahovými črtami ako labrador, retriever, boxer či bernský salašnícky pes. Nie je proti nijakému plemenu, no treba si uvedomiť, že aj čivavu treba vedieť vychovať. Skúsenosti mu hovoria, že najviac uhryznutí majú na svedomí krížence.

Adopciu treba poriadne zvážiť

Štefan Pongrácz obdivuje ľudí, ktorí pracujú v útulkoch a pomáhajú nechceným psíkom. Adopciu považuje za šľachetný čin, no človek by mal dôkladne zvážiť, či ju zvládne. „Pes koná inštinktívne a pri staršom psovi sa nedá vedieť, čo všetko už v živote preskákal. Nový majiteľ musí byť pripravený ťažkosti zvládnuť, no často sa stáva, že ľudia psa po pár dňoch do útulku vrátia, čo je pre zviera ďalšia veľká trauma,“ prehovára do duše potenciálnym majiteľom. A ktorý pes mu najviac prirástol k srdcu? „Nezabudnem ani na jedného svojho psa, no jedinečný bol Whisky, ktorý sa ľahko učil a bol by za mňa aj život položil,“ spomína na svojho policajného psa, ktorý bol dva razy po sebe najlepším policajným psom na Slovensku. Keď sa v Šamoríne po futbale strhla bitka, Štefan slúžil spolu s kolegom a Whiskym. Kým prišla posila od štátnych policajtov, všetci šiesti výtržníci už stáli spacifikovaní pri plote. „Whisky mal osobitné schopnosti, ktoré sa čert vie odkiaľ u neho vzali. Jeho matka sa u mňa dožila dvanástich rokov a otca mal z Holandska. Genetika je nevyspytateľná, no v tomto prípade nám priala, lebo z toho vrhu sa narodili vynikajúce psy,“ spomína kynológ, ktorého v posledných rokoch pozývajú ako rozhodcu nielen na domáce kynologické súťaže, ale aj na celoštátnu súťaž policajných psov v Maďarsku. „Mojou výhodou je to, že som aktívne súťažil, preto sa na psovoda a psa pozerám inými očami ako rozhodca, ktorý len absolvoval skúšky. Dobrý psovod nemá problém zo súťaže odstúpiť, ak vidí, že jeho pes práve nemá svoj deň,“ hovorí Štefan, ktorý svoje poháre z rôznych súťaží nevie ani porátať. Každého psa dlho porovnával s Whiskym, no dnes sa učí to nerobiť. „Na rukách máme päť prstov a každý je iný. Každý pes je unikátny, dôležité je, aby svojimi schopnosťami a temperamentom sadol svojmu majiteľovi,“ uzatvára Štefan Pongrácz.

Diskusia