Eszter K. Cséfalvay: Milujem čítať medzi riadkami

Eszter K. Cséfalvay: Milujem čítať medzi riadkami

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám rozhovory s nimi na našich stránkach. Budeme radi, ak vás ich príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

„Každý je kováčom svojho šťastia. V každej situácii si vyberáme z niekoľkých možností riešenia, čím si na základe vlastných preferencií a naturelu utvárame svoj osud. Podobne ako vlastným správaním vychovávame svoje deti, publikovanými textami aj nechtiac vychovávame ľudí, ktorí si ich prečítajú. Predkladať ľuďom texty je obrovská zodpovednosť, lebo človek nikdy nevie, koho a ako nimi ovplyvní,“ hovorí redaktorka, prekladateľka a publicistka Eszter K. Cséfalvay.

Učila sa od najmúdrejších

Eszter K. Cséfalvay vyštudovala v roku 1970 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pedagogický smer maďarčina a slovenčina, no v poslednom ročníku štúdia zistila, že ju to neťahá postaviť sa za katedru. „Praxovala som na bratislavskom gymnáziu na Dunajskej ulici, a keďže nerada verejne vystupujem, robilo mi problémy postaviť sa pred gymnazistov a rozdávať im rozumy. Ako študentka som v tlačiarni korigovala denník Új Szó a táto práca sa mi páčila, preto som sa rozhodla kráčať týmto smerom,“ hovorí pani Eszter, ktorú jej profesor István Jakab zobral v poslednom ročníku do Vydavateľstva Madách. „Vydavateľstvo hľadalo redaktorku. Šéfredaktor a známy prekladateľ István Hubik ma prijal a posadil ma do vlastnej kancelárie, v ktorej pracovala aj vynikajúca redaktorka a lingvistka Judit Mayer. Mala som teda veľké šťastie, lebo som sedela v kancelárii s dvomi najmúdrejšími osobnosťami vydavateľstva. Pre začiatočníka je veľmi cenné, ak sa učí od múdrych ľudí, ak vidí, ako pracujú a počuje, ako identifikujú a riešia problémy v rukopisoch. Obaja usilovne pracovali a ja som sa medzi nimi krčila nad korektúrou textov, ktoré mi práve zverili,“ hovorí o začiatkoch svojej profesijnej kariéry redaktorka, ktorá prvý rukopis na redakciu dostala až po roku korektorskej práce. „Bol to rukopis literárneho historika Zoltána Szeberényiho, v ktorom som nemohla urobiť chybu. V podstate som si ho len prečítala a skontrolovala, či je všetko na správnom mieste,“ smeje sa renomovaná redaktorka, ktorú jej tútori viedli k úcte k duchovnému produktu iného človeka.

Žitnoostrovská búrka ako existenčný zápas

„Neskôr som začala aj prekladať, hlavne beletriu, a dodnes to robím veľmi rada. Práca s textom je remeslo, pri ktorom treba byť verný originálu tak, aby si čitateľ aj v cudzom jazyku prečítal to, čo chcel autor povedať. Dôležité je neprekladať len slová, ale aj ducha diela. Treba rešpektovať text iného človeka, ktorý je pre neho dôležitý, keďže v ňom napísal to, čo sa o svete naučil. Aj ako redaktorka pôvodnej maďarskej literatúry rešpektujem autora a do textu zasahujem len vtedy, ak je v ňom nejaká chyba,“ vysvetľuje pani Eszter, ktorá si dodnes spomína, aký hlboký čitateľský zážitok pre ňu predstavovala prvotina dunajskostredského prozaika Józsefa Berecka Pred búrkou. „Po piatich stranách som si uvedomila, že Bereck je spisovateľ par excellence. V rukopise neboli len slová a vety, ale otváral sa za nimi komplexný svet. Poviedky mali silnú atmosféru a autor na pozadí žitnoostrovskej búrky opisoval hlboké existenčné zápasy,“ hovorí redaktorka, ktorá má výhrady voči dnešnému úpadku knižnej kultúry. „Mnohé súčasné knihy sú z jazykovej i formálnej stránky hrozné, nad štylistikou a pravopisom sa neraz mávne rukou, akoby nebola dôležitá, čo je alarmujúce,“ znie jej kritické hodnotenie.

Zaujíma ju ľudská duša

„Veľmi ma zaujíma, ako funguje ľudská duša. Každý z nás, vrátane mňa, má svoje problémy a múdry autor ťa vedie aj k ich riešeniu. Je veľmi vzrušujúce skúmať, ako reagujeme na vonkajší svet, aké sú najhlbšie pohnútky nášho konania a ako sa naše charaktery pod vplyvom vonkajšieho diania menia,“ vraví redaktorka a dodáva, že práve z toho dôvodu ju väčšina súčasnej literatúry, pod ktorou sa v kníhkupectvách prehýbajú police, necháva chladnou. „Knihy s jednoduchým príbehom pre nenáročných čitateľov ma nezaujímajú. Náš svet je povrchný, pod čo sa podpisujú aj súčasné príbehy. Mňa ako čitateľku zaujímajú motivácie postáv, ich vnútorné zápasy a to, ako sa zhmotňujú v činoch. Toto je najzaujímavejšia vec na svete, preto ma kniha, v ktorej sa nedá čítať aj medzi riadkami, nudí,“ vyznáva sa Eszter K. Cséfalvay.

Od psychického vyčerpania k práci na voľnej nohe

Po Nežnej revolúcii bolo Vydavateľstvo Madách sprivatizované, redakcie sa rozpadli a v živote pani Eszter prišlo polročné obdobie neistoty. „Zostala som bez práce. Bola som bezradná, keďže som nevedela robiť nič iné, len pracovať s textami. Staré vydavateľstvá však zanikli, nové ešte nevznikli a učiť som naďalej nechcela, preto ma potešilo, keď mi redaktorka Aranka Kocsis ponúkla prácu v ženskom magazíne Nő, ktorý vychádza na Slovensku od roku 1949,“ spomína redaktorka a dodáva, že časopis už s titulom Új Nő od roku 1994 vydáva spoločnosť Loar, ktorú vedie Éva Nagyvendégi. „Pre časopis som okrem redigovania a prekladania časom začala aj písať, hoci som nikdy nemala ambíciu byť novinárkou. Veľmi rada som robila rozhovory s lekármi, od ktorých som sa vždy veľa naučila. Problém bol ten, že som si zobrala na plecia priveľa, čo o štyri roky viedlo k môjmu nervovému vyčerpaniu. Štyri mesiace som sa liečila doma. Keďže moji dvaja synovia boli školáci a manžel bol na dôchodku, musela som sa rozhodnúť ako ďalej. Stala som sa redaktorkou na voľnej nohe a prácu si zadeľujem tak, aby som ju popri domácnosti zvládla a aby som stála na viacerých nohách,“ hovorí pani Eszter a dodáva, že v poslednom čase redigovala mnoho kníh, ktoré ich autori vydali vo vlastnom náklade. „Beriem to ako výzvu, lebo písaný text je obrovská zodpovednosť. Sme svedkami úpadku jazyka, ľudia jazyku neprikladajú význam, mladí ľudia sa nerozprávajú, svoje myšlienky nevyjadrujú slovami, ale emotikonmi. Osobitný problém je miešanie maďarčiny a slovenčiny, lebo čistota jazyka je dôležitá. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem pravdivosť slov môjho prvého šéfredaktora Istvána Hubika, že písaný text je pre ľudí ako Písmo sväté, preto musia byť slová napísané správne. Ak si raz ľudia očami odfotia gramaticky nesprávne tvary, tak sa im v mysliach zafixujú nezmysly, ktoré budú ďalej používať,“ ozrejmuje redaktorka, prečo je dôležitá forma.

Texty sú svedectvom našej kultúry

„Forma má obrovský význam. Ak má budova nekvalitný vzhľad, môže stáť a slúžiť svojmu účelu, ale je škaredá. Obsah a forma sú spojené nádoby, lebo forma je nositeľom obsahu. Je to podobné ako správanie v bežnom živote, napríklad zdvorilosť. Život je oveľa príjemnejší, ak sa človek stretáva so zdvorilými ľuďmi, ktorí ho nečastujú vulgárnymi nadávkami. Z toho dôvodu považujem dnešný stav, keď nevenujeme dostatočnú pozornosť štylistike a gramatike, za alarmujúci. Naše vytlačené texty a knihy tu totiž ako svedectvo našej kultúry zostanú aj o sto rokov. Aj najpodradnejšia práca sa dá urobiť poctivo a aj najhodnotnejšia práca sa dá odflákať,“ uvažuje Eszter K. Cséfalvay, ktorá sa neraz cíti ako fosília, lebo lipne na zásadách, ktoré sú dnes dôležité len pre hŕstku ľudí.

Rada sa pozerá do hláv druhých

„Moja práca ma udržiava v mentálnej kondícii. Redigujem a prekladám texty z rôznych oblastí: romány, básnické zbierky, odbornú literatúru, ale aj kuchárky. Rada pracujem s počítačom, lebo je rýchly a všetko si viem ihneď overiť na internete. Teraz som, napríklad, zistila, že biela pena bez chuti, ktorá sa na krémešoch lepí na podnebie, sa volá hulala. Je to rastlinná šľahačka, ktorú majú cukrári radi, lebo nespľasne ako klasická šľahačka a na rozdiel od nej vydrží dva týždne, no sotva ju môžeme označiť za potravinu,“ vraví o svojom objave 73-ročná pani Eszter, ktorá chce podľa vlastných slov pracovať dovtedy, kým nezhlúpne. „Hnevá ma, že zabúdam mená a cudzie slová, ktoré som už dávno nepoužívala. Svoju prácu mám rada, lebo vďaka nej vidím do hláv iných ľudí. Keď má človek dvadsať rokov, má pocit, že mu patrí svet a všetko vie. Časom však zistí, že napriek tomu, že sa celý život učí, je mnoho vecí, ktoré nevie a už ani nebude mať čas sa ich naučiť. Človek si musí byť vedomý aj toho, že sú aj iné názory ako ten jeho. A najdôležitejšie je učiť sa od múdrejších,“ uzatvára rozhovor Eszter K. Cséfalvay.

Diskusia