Do Šamorína utiekli pred vojnou

Do Šamorína utiekli pred vojnou

 

Šamorín je plný zaujímavých a inšpirujúcich ľudí. V duchu nášho hesla „Baví nás tu žiť“ sme sa rozhodli týchto ľudí osloviť a priniesť  Vám tieto rozhovory na našich stránkach. Budeme radi, ak vás tieto príbehy zabavia, prípadne v niečom inšpirujú. Všetky rozhovory nájdete na hornej lište našej stránky, kde je vytvorená rubrika ROZHOVORY a môžete sa k nim hocikedy vrátiť.

„Doneck je naše rodné mesto. Sme Ukrajinci a Ukrajincami sme zostali aj potom, čo Rusko napadlo východnú Ukrajinu. Niektorí naši krajania zo zištných dôvodov s Rusmi kolaborovali, ale my sme k nim nepatrili. Keď som si jedno ráno našiel na aute prerezané pneumatiky a rozbité čelné sklo, vedel som, že musíme čo najskôr odísť. Na aute som mal totiž ukrajinskú vlajku. Mal som kamarátov v bezpečnostnej službe a aj tí ma varovali, že proruské sily o mne už vedia a ak neodídem, tak ma zabijú,“ začína svoje rozprávanie Demian Spavik.

Najprv si k nám urobil výlet

„Do Šamorína som po prvý raz prišiel 3. októbra 2014. Kamarát, ktorý tu žije už desať rokov, mi Šamorín odporučil ako pekné mesto s milými ľuďmi. Precestoval som viaceré krajiny, navštívil som aj Poľsko a Maďarsko, ale na Slovensku som nikdy predtým nebol, preto som si zaplatil krátky štvordňový výlet, aby som sa tu porozhliadol,“ spomína Demian Spavik, ktorému kamarát ukázal aj Bratislavu. V našom hlavnom meste sa však usadiť nechcel, bol už unavený z veľkomesta, keďže Doneck mal pred vojnou 1,2 milióna obyvateľov. „Stretol som tu dobrých ľudí. Šamorín sa mi zapáčil, mesto má perfektnú polohu, na jednej strane tečie Dunaj a na druhej strane sa rozprestiera lesopark Pomlé. Povedal som si, že to tu skúsim,“ vraví Demian, za ktorým po pol roku prišla aj manželka Tatiana s mladším synom. Z jednoizbového bytu sa presťahovali do dvojizbového, pracovali v Pekárni Czucz a po čase sa rozhodli otvoriť vlastný podnik. Rozbehli vývarovňu a rozvoz jedla, no nebolo to ono. Keďže manželka je nielen skvelá kuchárka, ale aj cukrárka, presedlali na cukrovinky.

Zobrali si len oblečenie

„Z Donecka sme odišli autom, zobrali sme si len oblečenie a nejaké maličkosti. Spolu s rodičmi sme sa presťahovali na strednú Ukrajinu, kde sa mi však nepodarilo nájsť si prácu. Miestni k nám mali nedôveru, báli sa, že som ruský agent. Bolo to veľmi ťažké obdobie, nebolo mi do smiechu,“ vracia sa Demian Spavik v spomienkach do obdobia po vypuknutí vojny. V Donecku pracoval ako vedúci oddelenia Kriminálneho útvaru finančnej správy. „Tridsať rokov sme ťažko pracovali, budovali sme si svoju existenciu, no šmahom ruky sme o všetko prišli. V Donecku mám tri byty, dom so záhradou a garáž v centre mesta, ktorej hodnota bola pred vojnou 10-tisíc dolárov. Dnes však cena nehnuteľností klesla na desatinu. Moje nehnuteľnosti sú dnes prázdne, ale aspoň stoja. Mnohí prišli o svoje domovy, buď ich rozbombardovali alebo ich zabrali vojaci. Kde vládnu zbrane, tam neexistuje zákon a Doneck je dnes čierna zóna,“ vraví a dodáva, že nie všetci môžu z okupovaného územia odísť. V Donecku zostala aj jeho dcéra s autistickou vnučkou, ktorá sa pretĺka ako prekladateľka z angličtiny. „Nemám pokoj na duši. Zo začiatku bolo v Donecku hrozne, ani teraz tam nie je dobre, ale aspoň je už o čosi lepšie,“ hovorí o svojom rodnom meste, ktoré už roky nevidel.

Z kontrolóra daňovákov cukrár

Cukráreň na Seneckej ceste otvorili 6. augusta 2016. V prvý deň bol o zákusky taký záujem, že ich nestíhal baliť. „Ľudia boli radi, že konečne majú miestnu cukráreň. Veľmi nám priali a radili nám držať kvalitu,“ hovorí a dodáva, že ich cieľom je predávať len zákusky, ktoré by aj sami zjedli. Nemajú nijaké tajomstvá, základom sú poctivé suroviny a dobrý recept. „Zákazníkom pokojne otvorím chladničku, aby sa presvedčili, že v nej nemáme nič, čo by nemali doma aj oni. Pekárska práca je na Tatiane. Ja som len pomocná sila, ktorá umýva riad. Manželka je večer taká unavená, že jej ruky a nohy idú odpadnúť, ale výsledok stojí za to. Pooblizujete si všetkých desať prstov. Najväčšiu radosť mám z toho, ak mi zákazník povie, že taký punčový zákusok, aký si kúpil u nás, už desať rokov nejedol,“ hovorí. Zvesť o kvalitnej cukrárni sa rozšírila aj mimo Šamorína a dnes majú zákazníkov zo širokého okolia až po Bratislavu či Senec. Nesiahajú na hviezdy, ale vedia sa uživiť. Ich krédom je spokojnosť zákazníka, preto neodmietnu objednávku ani na tú najbláznivejšiu tortu. Na facebookovej stránke môžeme obdivovať krásne kreácie pani Tatiany, na jej tortách nájdeme sladké ozdoby od výmyslu sveta: od srdiečok a kvetiniek cez dinosaurov a mimoňov až po klobásu a slaninu.

Slovenčina im už problémy nerobí

„Máme stálych zákazníkov, niektorí o nás už vedia viac ako my sami,“ smeje sa Demian Spavik, ktorý si hovorí aj Demian Sladký. Po príchode na Slovensko chodil do Bratislavy na kurz slovenčiny pre cudzincov. „V skupine nás bolo asi tridsať a ja som bol najlepší študent. Veľmi rád sa učím jazyky. Rád by som chodil aj na kurz maďarčiny, ale teraz mi to už časovo nevychádza, preto sa učím z internetu. Už sa viem po maďarsky pozdraviť, opýtať sa, ako sa máte a čo si prajete. Je mi dobre na duši, keď sa pozdravím jó napot kívánok a ľudia sa usmejú,“ hovorí Demian Spavik, ktorý si so zákazníkmi rád zažartuje. „Človek, ktorý prežil vojnu, sa už nechce hádať,“ vysvetľuje. Väčšinu času trávia vo svojej cukrárni, no radi sa bicyklujú či prechádzajú po okolí, obdivujú čajky na Dunaji či chodia na výlety do milovanej Budapešti. A veľmi si pochvaľujú naše termálne kúpaliská v Dunajskej Strede a Veľkom Mederi, keďže na Ukrajine sú termálne pramene len v malej oblasti neďaleko Maďarska. Spavikovci u nás začali nový život a cítia sa tu dobre. „Aj keby sme chceli, o Šamoríne a Šamorínčanoch nevieme povedať nič zlé,“ smejú sa a dodávajú, že pred mesiacom požiadali Cudzineckú políciu v Dunajskej Strede o udelenie trvalého pobytu. Verme, že ho dostanú, a že naďalej budú robiť náš život sladším.

 

Diskusia