Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 7. časť

Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 7. časť

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti.

Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete. Najprv to boli Česi a Slováci, nasledovali Židia a tragédiu nakoniec zavŕšili Maďari.

Rok 1942, 7. august. Sprísnili sa opatrenia protivzdušnej obrany. Všade tam, kde zvon slúžil ako poplašné zariadenie, cirkevné zvonenie zakázali. Nasledovala veľká vlna kritiky, preto 24. augusta, toto nariadenie odvolali.

September 1942. Nasledoval ďalší, tzv. štvrtý protižidovský zákon „O poľnohospodárskych a lesných nehnuteľnostiach Židov“. Odteraz Židia nesmeli kupovať poľnohospodárske nehnuteľnosti. Museli dokonca odstúpiť aj tie nehnuteľností, ktoré mali dovtedy v držbe. Kresťanským majiteľom zákon umožňoval, aby Židom vypovedali nájom. V Šamoríne sa to dotklo dvoch Židov: Józsefa Steinera a Kálmána Löwingera. Steiner si prenajímal pôdu od štyroch kresťanských majiteľov, Löwinger od jedného.

Január 1943. V Šamoríne obmedzili aj spotrebu elektriny. Verejné osvetlenie sa vypínalo už o ôsmej večer, dokonca nesmeli byť osvetlené ani výklady obchodov. K núteným rekviráciám sa pristúpilo aj v poľnohospodárstve.

Dokonca aj ošatenie bolo možné nakupovať len na poukážky. Židia ani obyvatelia nemaďarskej národnosti ich však nedostávali. Osoby, ktoré prostredníctvom Červeného kríža darovali krv pre ranených vojakov, získali nárok na prídelové prídavky. Tento nárok sa však opäť nevzťahoval na židovských darcov krvi. Kočovných Cigánov podporovali na 50 percent, a to aj v prípade, ak nemali v Šamoríne trvalé bydlisko.

Október 1943 až marec 1944. V židovských domoch sa vykonávali pravidelné razie.

Rok 1944, 19. marec. Nemecké jednotky obsadili Budapešť, ale aj neďalekú Dunajskú Stredu. Udalosti v Pešti a Dunajskej Strede neveštili pre šamorínskych Židov nič dobré. Už o dva dni nasledovali ich zatýkania a deportácie. Týmto aj Maďarsko (týkalo sa to i Šamorína) pristúpilo k radikálnemu riešeniu židovskej otázky. Miestne židovské obyvateľstvo tak stratilo falošnú ilúziu z mocenského rozhodnutia, že Šamorín v roku 1938 pripadol Maďarsku. Ich nádej na záchranu sa definitívne rozplynula v poslednej marcovej dekáde roku 1944.

Po vstupe nemeckých jednotiek na územie Maďarska (na jar 1944) mohli na vojenskú službu odveliť regrútov už po dovŕšení 16. roku, prípadne ich deportovať do pracovných táborov. V prípade nevhodného správania im hrozilo až dvojmesačné väzenie. Veľmi prísne sa postupovalo aj voči rodičom či zamestnávateľom, ktorí bránili nástupu na výkon vojenskej služby. V prípade, ak by regrútovi sťažovali plnenie povinností, im hrozilo až ročné väzenie. V prípade nesplnenia si povinnosti voči armáde ich mohli odsúdiť až na dva roky straty slobody. Dospelí muži židovského pôvodu síce nemali povinnosť vojenskej služby, museli však nastúpiť do pracovnej služby (munkaszolgálat).

21. marec. Pri zatýkaniach v Budapešti deportovali pána Kardoša a jeho syna. Boli to prvé šamorínske obete holokaustu.

Sobota 25. marec. Vyšlo nariadenie o zatvorení všetkých škôl. Vyučovanie prerušili aj v meštianskej škole na námestí.

Do šamorínskeho okresu prichádzajú nemeckí vojaci, ktorých ubytujú priamo v budove školy. Nemeckých vojakov ubytujú aj v neďalekom Mliečne, a to v budove školy a  židovskej modlitebni. Po ich príchode sa, žiaľ, zintenzívnia aj letecké nálety. Pri jednom z útokov amerických bombardérov zasiahne bomba stred Kráľovskej ulice. Presnejšie, dopadne pred dom doktora Wolfa. Zatiaľ čo detonácia vážne poškodí susedné domy, Wolfov dom (neskôr ĽŠU) ostane neporušený, čo svedčí o veľmi dobrej statike budovy.

Moc fašistickej Strany šípových krížov začína po marcových udalostiach raketovo stúpať. Svoju prvú pobočku v šamorínskom okrese otvoria v budove bývalého mliečňanského židovského spolku.

1944, pondelok 27. marec. Pokračuje arizácia židovských majetkov, tentoraz hnuteľných. Zapečatia sa židovské obchody a dielne, miestni Židia sa musia dať povinne zaregistrovať, nahlásiť všetky svoje cennosti a na nádvorí radnice ich odovzdať. Nesmú vlastniť motorové vozidlo ani bicykle a majú obmedzené právo disponovať vkladmi na svojich účtoch.

Šamorínčanka Livia Bitton-Jackson vo svojej autobiografii Žila som tisíc rokov takto spomína na pohnuté dni: „V marcové pondelkové ráno sa majú všetci Židia dostaviť na mestský úrad, aby sa zaregistrovali. Musíme sa postaviť do radu, spočítajú nás a dostaneme ceduľky. Ako deti, keď idú do tábora. Alebo domáce zvieratá, keď ich predávajú. Prikázali nám, aby sme odovzdali všetky cennosti – šperky, rádiá, dopravné prostriedky.“

7. časť - Žila som tisíc rokov

Autobiografia Livie Bitton-Jackson zachytávajúca tragický osud šamorínskych Židov bola preložená do mnohých jazykov

Zatiaľ čo sa Židia na území slovenského štátu od roku 1942 pokúšali zachrániť útekom do Maďarska, v roku 1944 nastala opačná situácia – Židia z Maďarska, v snahe vyhnúť sa deportáciám po vstupe nemeckých jednotiek, hľadali pomoc na Slovensku. Tentoraz nasledovali úteky na Slovensko s vidinou možnosti záchrany. Jeden zo záchytných táborov pre židovských utečencov bol zriadený priamo v Šamoríne, pravdepodobne v priestoroch bývalých kasární.

28. marec. S okamžitou účinnosťou bolo nariadené povinné nosenie žltej hviezdy, aby takto odlíšili Židov od ostatného obyvateľstva. Hviezdou s priemerom 1 meter museli byť takisto označené aj všetky židovské domy a brány.

7. časť - 1944 - Dávidova hviezda tvoriaca povinnú súčasť židovského odevu - kópia

   Karikovožltá Dávidova hviezda sa stala povinnou súčasťou židovského odevu

5. apríl. Začiatok segregácie Židov. Mali zakázané stýkať sa s kresťanmi a navštevovať verejné priestranstvá, podniky a reštaurácie. Kresťania mali prísne zakázané zdraviť Židov, odpovedať im na pozdrav, rozprávať a dopisovať si s nimi, čokoľvek im dať alebo od nich prijať. Podľa nariadenia mali okamžite nahlásiť ich prítomnosť na verejných priestranstvách. Mnohé židovské rodiny sa museli zo svojich prenajatých bytov vysťahovať. O dva dni neskôr im úrady dokonca zakázali aj cestovať.

Pokračujeme v stredu, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 8. časť – Moc silných“

Diskusia