Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 5. časť

Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 5. časť

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti.

Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete. Najprv to boli Česi a Slováci, nasledovali Židia a tragédiu nakoniec zavŕšili Maďari.

Moc silných

Kalendárium udalostí po podpísaní Viedenskej arbitráže

November 1938. Po kolonistoch prišli na rad Židia. Bol prijatý prvý protižidovský zákon, ktorý zakazoval slobodné židovské povolania v meste. Tie nesmeli prekročiť 20-percentnú hranicu. Dotklo sa to židovských lekárov, právnikov, ale aj úradníkov. V Šamoríne zatvorili všetky židovské obchodíky, čo malo za následok dramatický pokles životnej úrovne miestneho židovského obyvateľstva.

Na tomto mieste sa žiada uviesť, že osud Židov v Maďarsku, a teda aj v Šamoríne, bol relatívne priaznivejší, aspoň pokiaľ išlo o konečné riešenie židovskej otázky. Maďarsko, v porovnaní so Slovenskom, pristúpilo k ich deportáciám až o dva roky neskôr, na jar 1944. Došlo k nim v čase, keď už bola porážka Nemecka viac-menej istá.

15. december. Notári dostali nariadenie vyhotoviť zoznam nespoľahlivých osôb, ktoré mali byť dané pod policajný dozor, prípadne vyhostené. V Mliečne sa dostali pod policajný dozor osoby, ktoré sa angažovali v komunistickom hnutí. V Šamoríne sa ocitla na čiernej listine aj účastinná spol. Valcový mlyn a elektráreň, ktorej riaditeľom a hlavným akcionárom bol Frigyes Frankl. Dôvodom bol, samozrejme, židovský pôvod. Medzi nespoľahlivými osobami sa na zozname ocitol aj zodpovedný redaktor týždenníka Šamorín a okolie/Somorja és vidéke a majiteľ tlačiarne József Goldstein (k jeho menu bola pripojená poznámka, že je Žid a býva na Kráľovskej ulici). Z radov súkromných lekárov prepustili aj Dr. Júliu Tauberovú z Mliečna a Dr. Györgya Aranya.

Koniec decembra. Okolo 30 neozbrojených príslušníkov oddielov Rongyos gárda začalo rabovať šamorínske židovské obchody. Šamorínčania však veľmi rýchlo zistili, akí ľudia sa hlásili k teroristom. Väčšinou to boli mladí muži, ktorým sa nechcelo príliš do roboty a chceli si len dobre žiť. Keď ich miestni vyhnali, odišli rabovať do neďalekej Jelky a odtiaľ do Félu (Tomášov), kde sa po dvoch ubytovali u miestnych roľníkov.

Rozšírili sa správy, že Hlinkova garda, ktorú mal viesť Ján Igaz z Bratislavy (pôvodne býval v Gútore), pripravuje smerom od Kalinkova (Szemet) útok na Šamorín. Z obavy pred vstupom Hlinkových gárd do Šamorína posilnila maďarská strana pohraničné vojská a ozbrojila ich guľometmi. Posilu v počte okolo sto mužov dostala aj posádka pohraničnej stráže v Szemete. Na úseku Komárno – Šamorín mali z dôvodu zabezpečenia maďarských hraníc rozmiestniť osem peších práporov a dva pluky ľahkého delostrelectva. Našťastie, k žiadnemu útoku nedošlo.

Peňažnou pokutou alebo väzením sa trestalo nepovolené prekročenie demarkačnej čiary. Židia, ktorí mali červený pas, povolenie k prekročeniu hraníc nedostali.

5. časť - hranica za Šamorínom, smerom na Bratislavu

Kedysi viedla hranica za Šamorínom, smerom na Bratislavu (zdroj: Somorjai lakósok régi képei)

5. časť - Príslušníci pohraničnej stráže

Príslušníci pohraničnej stráže (zdroj: Somorjai lakósok régi képei)

Rok 1939, 19. február. Židom zrušili živnostenské povolenia a postupne začali likvidovať ich podniky.

Začiatok marca. V Šamoríne pôsobilo 17 príslušníkov Szabadcsapatok. Neobliekali sa do jednotnej uniformy. Niektorí nosili vojenskú poľnú čiapku alebo čiapku organizácie Leventes. Bývali v obecnom dome a pracovali u miestneho pekára, cukrára a iných živnostníkov.

6. marec. V Maďarsku sa začala mobilizácia, na zabratom území až 18. marca. Bolo vydané nariadenie, ktoré prikazovalo občanom poskytnúť svoje osobné alebo poľnohospodárske vozidlá pre potreby armády. Armáda pristupuje aj k rekvirácii koní a povozov.

19. marec. Do Šamorína prichádzajú dva vlaky s vojakmi a v miestnych kasárňach sa sústreďuje niekoľko peších, cyklistických i motorizovaných útvarov maďarskej armády.

5. máj 1939. Do platnosti vstúpil druhý protižidovský zákon, ktorý presne vymedzoval definíciu pojmu Žid. Vylúčil ich z verejného a hospodárskeho života a výrazne sťažil ich životné podmienky. Prehodnotil právo na získanie štátneho občianstva, volebné právo, vylúčil ich zo zamestnania v štátnych, verejných i obecných službách. Výrazne im obmedzil nákup nehnuteľností, vlastníctvo pôdy a nakladanie so svojím nehnuteľným majetkom. Neskôr sa pristúpilo aj k obmedzeniu vlastníctva hospodárskych a poľnohospodárskych strojov.

Podľa vzoru nemeckých protižidovských nariadení mohli byť v štátnej správe zamestnaní výlučne árijci. Povolenia vykonávať živnosť nesmeli v obci prekročiť povolenú 6-percentnú hranicu udeľujúcu Židom výnimky.

Na fary a matriky sa čoraz častejšie obracajú Židia s naliehavou žiadosťou o vystavenie krstného listu. Niekoľko Židov v snahe zachrániť sa bolo odhodlaných zriecť sa svojej viery a prestúpiť pod ochranu kresťanskej cirkvi, väčšinou reformovanej alebo evanjelickej. Na chvíľu to pomohlo, nie však na dlho.

22. máj. Problémy a nezhody v pohraničnom pásme naberajú na intenzite. Neďaleko Šamorína došlo k jednej z posledných ozbrojených provokácií na južných hraniciach s tragickými následkami. Okolo desiatej večer prekročilo hranicu 15 pohraničníkov pod vedením poručíka Bányásza, veliteľa okrsku vo Štvrtku na Ostrove. Smerovali k slovenskej kolónii Alžbetin Dvor, kde asi tisícdvesto metrov od hraníc sídlil oddiel finančnej stráže,. Vojakom sa podarilo vojsť do neuzamknutého dvora a budovy finančných kasární. Štyria financi z Alžbetinho Dvora stihli vyskočiť cez okno, aby privolali pomoc Hlinkových gárd. Medzitým, tesne pred jedenástou, prichádza do služby nič netušiaci rešpicient, 42-ročný Alois Horehleď. Ako ženatý príslušník ozbrojenej stráže nebol ozbrojený, pretože podľa predpisov musel pred odchodom zo služby odovzdať správcovi zbraň. Na dvore nečakane narazil na maďarských vojakov, ktorí naň niekoľkokrát vystrelili. Colník bol na mieste mŕtvy. Zanechal po sebe ženu, 11-ročného syna a 14-ročnú dcéru.

Alois Horehleď bol poslednou obeťou Malej vojny. Jeho zbytočná smrť je smutným svedectvom, kam môže viesť fanatizmus, keď sa udalosti vymknú spod kontroly.

24. august 1939. Šamorínčanom a obyvateľom blízkeho okolia začali týždeň pred vypuknutím vojny rekvirovať kone.

 

Pokračujeme v stredu, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí,6. časť – Moc silných“

 

Diskusia