Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 11. časť

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti. Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete.

Kalendárium udalostí po skončení vojny

Rok 1945, 1. apríl, Veľkonočná nedeľa. Nyilasovci robia v Mliečne a Kráľoviankach domové razie, hľadajú vojnových zbehov. Už v nasledujúcich dňoch sa však karta obráti, tentoraz z mesta utekajú nyilasovci.

Pretože ustupujúci nemecký front cez mesto iba prechádzal, oslobodzovacie boje netrvali dlho. Napriek tomu zaútočili sovietski letci na opravovňu vojenských zariadení v Mliečne, ktorú sa pokúsili zlikvidovať dvoma zápalnými bombami. Svoj cieľ však minuli o niekoľko desiatok metrov, a tak sa im dielňu nepodarilo vyhodiť do povetria.

Začiatok apríla 1945. Územie Žitného ostrova sa po príchode sovietskych jednotiek stalo istý čas územím nikoho. Už na konci marca zanikla maďarská správa, jej príslušníci narýchlo opustili mesto. Niekoľko dní zavládol v meste zmätok, pretože nová československá správa sa ešte nevytvorila.

Veliteľom Šamorína sa stal kapitán Babuškin. Nepodarilo sa mu však zabezpečiť poriadok a dohliadať na bezpečnosť obyvateľov v meste. Pred potulujúcimi sa skupinkami sovietskych vojakov, ktorých tvorili niekdajší politickí väzni a odsúdení zločinci, bolo obyvateľstvo bezmocné. Toľko heroizovaní vojaci sovietskej armády sa nesprávali práve ukážkovo. Ukázali sa ako skutoční dobyvatelia. Kde sa dalo, rabovali a žiadali vodku, ženy a hodinky. Okrem toho sa po meste ponevierali vojenskí zbehovia a unikajúce rodiny. Dejiny však, ako vždy, píšu víťazi. Preto sa o týchto veciach mlčalo a zakazovalo verejne hovoriť.

11. časť - sprava Herczegov dom, dom slečny Pósfay a Kataríny Sárkányovej

Hlavná ulica po skončení vojny. Domy na námestí dožívajú a o niekoľko rokov padnú za obeť buldozérom. Sprava Herczegov dom, dom slečny Pósfay a Kataríny Sárkányovej. (Zdroj: archívny fond Inštitútu Fórum pre výskum národnostných menšín, Bibliotheca Hungarica Šamorín)

14. apríl 1945. Žitný ostrov tentoraz obsadili jednotky československej armády. Veliteľom šamorínskej posádky bol Alojz Naniak, ktorého neskôr vystriedal Ján Novák. Na Žitnom ostrove naďalej vládne chaos, neistota, šíria sa Jóbove zvesti o kolektívnom potrestaní Maďarov.

Mnohých Maďarov vyhlásili za vojnových zločincov. V čase vojny totiž stačilo zastávať úrad, alebo byť verejne činnou osobou, aby človek dostal nálepku zločinca. Obeťou čistiek v Mliečne sa stal aj obľúbený riaditeľ miestnej školy Zoltán Cseh, ktorý viedol počas vojny kurzy brancov (leventeoktatás). Obvinili ho z kolaborácie s horthyovským režimom, odsúdili na niekoľkoročné väzenie. Skonfiškovali mu majetok a do jeho domu nasťahovali presídlených Slovákov z Maďarska. Na slobodu ho prepustili až po dvoch rokoch, na jar 1947 a rehabilitácie sa dočkal až na začiatku 90. rokov.

21. apríl. Moc v meste preberajú dočasne zriadené národné výbory a verejné záležitosti spravujú ľudia dosadení zvonka. Drobní živnostníci, obchodníci a poľnohospodári maďarskej národnosti prechádzajú do pôsobnosti „národného“ správcu.

Košický vládny program ustanovil princíp „kolektívnej viny“ a do platnosti vstúpili Benešove dekréty. Mali právnu silu zákona, pričom nevychádzali z prezumpcie neviny, naopak, boli postavené na princípe kolektívnej zodpovednosti. Pre vyvrátenie zodpovednosti nestačilo dokázať, že jedinec nevykonal nič zlé. Vinným sa stal aj vtedy, ak mlčal a neprejavoval sa, čo sa hodnotilo ako schvaľovanie zla. Takto sa často odvádzala pozornosť od skutočných vinníkov a pozornosť sa upriamovala na tých obyvateľov, ktorí do komunálnej politiky aktívne nezasahovali.

Odteraz sa miestni Maďari nemohli zúčastňovať volieb ani byť volení, rovnako nemohli zasahovať do verejných záležitostí. Rozhodovaciu právomoc mal v rukách výlučne komisár, ktorého hlavnou úlohou, v duchu Benešových dekrétov, bolo vysťahovanie pôvodného obyvateľstva.

Aj Šamorín pristúpil k odsunom obyvateľstva do českého pohraničia a Maďarska, pričom do českého pohraničia deportovali menej majetných Šamorínčanov, aby ich nasadili ako pracovnú silu. Do Maďarska vysídlili hlavne gazdov s rodinami a verejne činné osoby, ktoré disponovali pomerne solídnym majetkom. Povojnoví mocipáni si vyhliadli ich domy, následne ich vyvlastnili, aby zhabané majetky pridelili novým „vhodným“ záujemcom.

Platil tu jasný kľúč. V prvom rade sa úrady potrebovali zbaviť maďarskej inteligencie a bohatších gazdov. O dodržiavaní majetkovej parity nemohlo byť ani reči. Až neskôr sa pristúpilo k tzv. reslovakizácii, čo v praxi znamenalo, že Maďari, ktorí mali aspoň jedného starého rodiča Slováka, sa mohli hlásiť za Slovákov, čím automaticky nadobudli občianske práva. Ten, kto si podal žiadosť o reslovakizáciu, dostal štátne občianstvo. Nedostali ho však všetci žiadatelia. Výnimku tvorilo asi 30 obyvateľov šamorínskeho okresu.

Maďari, ktorých mali vysídliť do Maďarska, dostali tzv. bielu kartu (fehércédulások). Vysídľovacím rozkazom sa dostali pod maďarskú právnu ochranu, čo v praxi okrem iného znamenalo, že dovtedy tu nemuseli platiť dane.

19. máj. Do platnosti vstúpil dekrét č.5 o nakladaní majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov. Majetkové prevody uzavreté po 29. septembri 1938 boli vyhlásené za neplatné. Maďarov a Nemcov označili za nespoľahlivé osoby a na ich majetok uvalili národnú správu. V skutočnosti išlo o vyvlastnenie. Do vyprázdnených domov dosadili národných správcov, ktorí sa miesto zveľaďovania domov starali, ako to zvyčajne býva, iba o vlastný prospech. A tak domy pustli ďalej.

25. máj. S okamžitou účinnosťou zrušili zamestnanecký pomer štátnym a verejným zamestnancom maďarskej a nemeckej národnosti. Zrušil sa tiež ich nárok na dôchodok a sociálne dávky. Pre určenie národnosti zamestnanca stačil (na základe hlásenia udavača) jazyk komunikácie používaný v rodine.

Máj– jún 1945. Československé úrady zatvorili všetky maďarské školy. Vyšlo nariadenie zakazujúce používať maďarský jazyk na verejnosti. Dokonca prestali vychádzať aj noviny v maďarskom jazyku.

Slovenská národná rada nariadením z 5. júna umožnila vyvlastňovanie nehnuteľností štátne nespoľahlivým osobám. Na toto nariadenie nadviazal ďalší dekrét z 21. júna, ktorý nariaďoval konfiškáciu a prerozdelenie poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj kolaborantov a nepriateľov československého národa.

Vyvlastňovacie opatrenia nekompenzovala žiadna náhrada. Za osobu maďarskej alebo nemeckej národnosti bol považovaný ten, kto sa od roku 1929 hlásil k nemeckej alebo maďarskej komunite.

3. júl. Ďalšie nariadenie umožňovalo zrušiť zamestnanecký pomer štátne nespoľahlivej osobe, t. j. osobe maďarskej alebo nemeckej národnosti.

Pokračujeme v stredu, nasledujú „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 12. časť“

Diskusia