Čriepky z histórie mesta: O čom rozprávajú staré cintoríny, 1. časť

Čriepky z histórie mesta: O čom rozprávajú staré cintoríny, 1. časť

Po tieto dni čoraz častejšie spomíname na svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. S blížiacimi sa Dušičkami sa nás zmocňuje clivá nostalgia a november v duši. Prichádzame k hrobom, aby sme im zapálili sviečku a kyticou či vencom sa symbolicky poďakovali za všetko, čo pre nás vykonali a takto si uctili ich pamiatku.

Tento rok sú Dušičky iné ako predchádzajúce roky. Brány väčšiny cintorínov sa zavreli a my bezmocne prijímame obmedzenia, ktoré nás zasiahli na najcitlivejšom mieste. Na cintoríne, kde odpočívajú naši blízki, nebudeme môcť na Dušičky zapáliť sviečku. Poďme preto spomínať…

Šamorínsky mestský cintorín. Miesto spomienok na doby minulé, ale aj pietne miesto, kde odpočívajú naši najbližší. Vznikol v roku 1772 na základe nariadenia cisárovnej Márie Terézie, ktorá z hygienických dôvodov nariadila uzavrieť cintoríny v intraviláne mesta a založiť ich mimo obydlí. Šamorín v tom čase ohraničovali dve mestské brány a zvyšky mestských hradieb. Nezachovali sa síce, ich existenciu však potvrdzujú mestské účtovné knihy či nariadenie kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1405.

Mohutné gaštany, náhrobky, osudy a príbehy ľudí, ktorí tu navždy odpočívajú. Mnohí už upadli do zabudnutia. Mená a nápisy väčšinou v maďarčine. Pribúdajú aj mená v slovenčine.

Ľudia, ktorí sa kedysi tešili zo života, milovali, mali svoje rodiny. Zanechali tu po sebe stopy. Svet však zabúda. Táto myšlienka mi napadne vždy, keď vidím opustené, zanedbané hroby. Dátum narodenia, úmrtia a medzi nimi pomlčka, ktorá akoby chcela obsiahnuť celý život zosnulého. A zrazu si uvedomím, čo všetko sa medzi dátumom narodenia a dátumom úmrtia ukrýva.

Viem, kde je pochovaný môj pradedo, prababka. Matne si ich ešte pamätám. Aj oni mali svojich rodičov, starých rodičov. Z rodostromu po svojom pradedovi poznám mená, viem, kto sa kedy narodil, zomrel, ale netuším, kde sú pochovaní. A pritom je to len štyri či päť generácií dozadu a už sú neznámi. Rodina, to sú rodičia, starí rodičia, prastarí rodičia a potom už len mená, ku ktorým nedokážeme priradiť tváre a spomienky. Zrazu si tu uvedomíme vlastnú pominuteľnosť a nenávratný koniec.

Niektoré pomníky na tomto cintoríne sú veľmi staré. Iné už dávno zrovnali ich so zemou. A tí, čo pod nimi odpočívajú, navždy odišli do zabudnutia. Ani tí, čo ich kedysi navštevovali, už nežijú.

Krátka je ľudská pamäť… Vysadené gaštany na mestskom cintoríne pripomínajú prítomnosť zajatých vojakov, ktorí ich tu počas vojny vysadili. Pôvodne stál bez oplotenia a bol rozdelený na katolícku, evanjelickú, kalvínsku a neskôr aj židovskú časť.

1. časť - cintorín 2

Prvý cintorín v Šamoríne

Prvý kresťanský cintorín vznikol v blízkosti najstaršieho kostola, pri dnešnom kostole reformovanej cirkvi. Zdá sa, že tu pochovávali nepretržite od vybudovania najstaršej svätyne, orientačne zaraďovanej do prvej polovice 11. storočia. Pretože cintorín odrážal pietu k večnému odpočinku človeka, mŕtvych sem pochovávali aj s milodarmi, čo dokázali aj nedávne archeologické nálezy. Podrobnejší výskum by pravdepodobne odhalil niekoľko vrstiev prekrývajúcich sa hrobov.

Pôvodný rímsko-katolícky cintorín ohradili až v roku 1731, a to celkom z prozaických dôvodov. Murované oplotenie malo zabrániť vstupu dobytka, ktorý sa voľne pásol v okolí cintorína.

1. časť - cintorín 3

Prvý stredoveký cintorín sa nachádzal pri starobylom stredovekom kostole. Takto vyzeral v polovici minulého storočia, kolorovaná pohľadnica.

1. časť - cintorín 4

Zvyšky náhrobných kameňov pri starom murovanom oplotení reformovaného kostola

1. časť - cintorín 5

Pôvodný stredoveký cintorín dnes pripomína drevený kríž (zdroj: www.sreck.sk)

Nasledoval ďalší cintorín

Už na začiatku druhej polovice 17. storočia sa v prameňoch objavuje zmienka o budovaní cintorína, ktorý sa v tom čase nachádzal ešte mimo mestečka, za tzv. Dolnou alebo Komárňanskou bránou.

Začnime po poriadku. V roku 1657 odpredal magistrát mestečka istému Jánovi Pergerovi za 18 zlatých záhradu v mestskom chotári, hneď vedľa miesta, kde mal byť zriadený nový cintorín. Keďže bol magistrát mestečka zložený väčšinou z evanjelikov, predpokladá sa, že sem pochovávali výlučne evanjelikov.

Nový cintorín sa mal vybudovať za finančné prostriedky získané z predaja spomínanej záhrady. Magistrát poveril istého Jána Horvátha a kováča Tomáša, aby dali miesto určené na pochovávanie do poriadku. Stanovil aj plat hrobárov. Za výkop hrobu dospelého človeka mali dostať 55 denárov a za dieťa 25 denárov. Ľudí z najchudobnejších vrstiev mestečko pochovávalo na vlastné náklady. V takom prípade dostal hrobár len 20 denárov. Nešlo ešte o dnešný mestský cintorín. Tento stál na pravej strane smerom do Čilistova, neskôr zanikol. Pozemok Pergerovcov však exituje dodnes, aj s nedokončeným domom oproti pôvodnému cintorínu. Nájdeme ho hneď za odbočkou na Ružovú ulicu.

Pokračujeme v stredu, nasleduje „Židovský cintorín v Mliečne – najväčší na Hornom Žitnom ostrove“

Diskusia