Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 13. časť

Čriepky z histórie mesta: Zločiny a ich obete v 20. storočí, 13. časť

Je bizarné, ako sa nezmyselnými mocenskými nariadeniami môže dostať jednotlivec na čiernu listinu bez toho, aby sa akýmkoľvek spôsobom spreneveril zákonom a poriadku. Reč bude o udalostiach od konca 30. až do konca 40. rokov minulého storočia, ktoré podávajú smutné svedectvo o sile mocných a o tom, ako sa z hodiny na hodinu posunul život jednotlivca i celých rodín na okraj spoločnosti. Otázka znie: môže byť nevinný človek potrestaný iba preto, že sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste? Žiaľ, história nám poskytuje smutné svedectvo, keď sa kolektívne trestalo celé spoločenstvo. Paradoxne sa v jednotlivých obdobiach menili len aktéri a obete.

Kalendárium udalostí od jari 1947

Začiatok marca 1947. Maďarskí obyvatelia prestali dostávať prídelové lístky na obuv, bez výdajky nesmeli predávať tovar v obchodoch, dokonca sa nemohli už ani zamestnať. Kto neobhospodaroval vlastnú pôdu, mal smolu, musel si hľadať iné možnosti obživy. Istá možnosť sa im však predsa len naskytla. Síce nebezpečná, ale poskytovala akú-takú obživu. Nedostatok základného tovaru v maďarských pohraničných obciach podporoval čierny obchod. Túto príležitosť využili miestni Maďari, aby nejako prežili. Samozrejme, museli to robiť tajne, na člnkoch a pod rúškom noci. Ak vezmeme do úvahy, že sa dostali do hľadáčika hrušovskej pohraničnej hliadky, bolo to mimoriadne riskantné.

2. marec 1947. Neďaleké Mliečno má nových obyvateľov. Prichádzajú sem Slováci z Dolnej zeme, ktorých úrady nasťahovali do opustených domov po vysídlených Mliečňanoch.

17. marec. V Šamoríne úraduje vyvlastňovacia komisia. Obyvateľov trápi neistota. Čo so sejbou? Ak ostanú a nezasejú, nebude úroda. Ak zasejú, zožne ju niekto iný. Najhoršia bola bezradnosť, že nevedeli, pre koho sejú…

12. apríl 1947. Napriek nátlaku zahraničných mocností transporty do Maďarska pokračujú.

Do domov po vysídlených Maďaroch sa postupne vracajú moravskí kolonisti, ktorí v tridsiatom ôsmom museli narýchlo opustiť svoje domovy.

Domy na Hlavnej ulici zmenili svojich majiteľov. Spomeňme aspoň časť zo zoznamu dotknutých rodín, ktoré vysídlili: rodina mäsiara Dezidera Barátha, hodinára Bélu Meixnera, rodina Pósfayová, kaderník Ferencz Kienbauer, obchodník s potravinami Károly Bangha, kožušník Jenő Patócs, gazda Pál Fisher (otec bývalej europoslankyne Edit Bauer), mäsiar Ödön Kulacs, gazda István Fekete, obchodník s cukrovinkami Balheim (Báldy), gazda Károly Botló, pekár János Kubis, rodina pekára Józsefa Czucza, rodina Plutzerovcov, murársky majster József Csóka, majiteľ hostinca Nándor Bacsák, György Sághy, cukrár Lajos Pleyer, zverolekár János Schwicker, mäsiar Károly Lintner, majiteľ pohostinstva Hitzelberger, pekár János Károlyi, murársky majster Ferencz Hirschler, Matej Károly, notár Kálmán Tóth s rodinou. Výpočet vysídlencov z Hlavnej ulice však zďaleka nie je úplný.

Spomedzi ďalších mien spomeňme ešte hostinského Eugena Domsitza, stolárskeho majstra Benjamína Barátha, bankového riaditeľa Karola Váryho, hostinského Rezső Nagya, kolára Imricha Miklósa, rodiny Lelkesovú, Somorjaiovú, Simonovú, Molnárovú, Takácsovú, Rábayovú, Fitusovú, Szabovú, Zalkovú, Csenkeyovú, Andrásyovú, Bartalosovú, Gajdácsovú, Vargovú, Križanovú, Holocsyovú, Horváthovú, Novákovú, Polomovú, Keményovú, Borosovú, Ághovú, Sághyovú, Čejkiovú, Pongráczovú, Gottlieberovú, Sándorovú, Bagitovú, Fiedlerovú, Bartalovú, Méryovú, Forgácsovú, Kissovú, Záborskú, Ásványiovú, Zámporiovú, Szolgayovú, Laposovú, Bírovú, Bucsuházyovú, Írovú, Kovácsovú, Karácsonyovú, Bendovú, Šafaritovú, Síposovú, Vízyovú, Gasznerovú, Farkasovú, Zölderdőovú, Ajpekovú, Jeghovú, Reucklovú, Bargárovú, Limpárovú, Gőczeovú, Szilvásyovú, Kisfaludiovú, Cséfalvayovú, Császárovú, Oroszovú, Czeglédiovú, Miskayovú, Fáskertyovú, Bernáthovú, Szitásovú, Czéreovú, Röthovú a mnohých ďalších.

Svojho majiteľa zmenil aj hostinec Koruna. Sándora Kapcsándyho s rodinou vysídlili a Korunu si prenajal Jaroslav Zátopek. Takisto len dočasne, pretože Koruna po roku 1948 prešla z vlastníctva mesta do vlastníctva štátu. Až do konca 60. rokov si však drží svoj povestný šarm, striedajú sa v nej kapely Ferenca Sárközyho, Gejzu Síposa či Jenő Bertóka.

Vysídlenie sa výrazne dotklo aj reformovaného a evanjelického cirkevného zboru, ktorého väčšinu tvorili Maďari. Okrem evanjelického farára Edmunda Fizélyho vysídlili aj kalvínskeho kňaza Arpáda Paraisa, správcu kostola a veľkú časť presbytéria reformovanej cirkvi. Zmenilo sa aj zloženie evanjelického zboru, ktorý opustilo okolo 150 cirkevníkov. Bohoslužby v maďarskom jazyku zrušili aj v rímsko-katolíckom kostole.

Pre objektívnosť treba uviesť, že do Maďarska sa presťahovalo aj viacero arizátorov a nyilasovcov v nádeji, že sa tak vyhnú trestu. Našli sa však aj takí, ktorí sa veľmi rýchlo prispôsobili novým pomerom a nyilasovskú legitimáciu neskôr vymenili za komunistickú.

13. časť - pam. tabuľa na priečelí MÚ

Na priečelí Mestského úradu Šamorín stála donedávna pamätná tabuľa pripomínajúca dramatické udalosti roku 1947

1. júl 1947. Oznámenia o vysídlení dostali ďalšie rodiny v Mliečne. Išlo o rodiny Nagyovú, Skribovú, Vendéghovú, Kocsisovú, Sághyovú, Feketeovú a  Józsefa Rabaya. Čo rodina, to jeden vagón. Čo dedina, to celý vlak.

Obyvatelia sa pripravujú na okamžité vysídlenie. Narýchlo si zhotovujú drevené debničky, do ktorých naložia svoj majetok. Ešte niekoľko rokov po vysídlení ich nevybaľovali. Uložené nádoby a riady vyberali len v prípade potreby, aby ich uložili naspäť pre prípad, že by sa opäť museli narýchlo sťahovať.

Do domov po deportovaných rodinách sa sťahujú noví vlastníci: Sándor Békésy, Ferenc Czura, László Domovszky, József Gódor, József Helembay, István Horňák, József Horňák, Ferenc Hudec, István Kundra, János Szebelédy, Pál Slama, János Sluka, János Stehlík, László Tóth a Imrich Zima.

Tí, čo ostali, žijú naďalej v neistote. Obávajú sa, či ešte stihnú zožať úrodu. Noví vlastníci nemali s poľnohospodárstvom v žitnoostrovskom regióne (podnebie, zrážková činnosť, zloženie pôdy) prakticky žiadne skúsenosti, čo malo v štyridsiatom siedmom katastrofálne následky. Pod neúrodu sa podpísalo aj dlhotrvajúce sucho, ktoré spôsobilo pokles úrody sotva na tretinu. Dovtedy prosperujúce Mliečno začalo upadať. Mladí začali hľadať pracovné príležitosti v blízkej Bratislave a od obrábania pôdy dávali ruky preč.

Stalin sa v tom čase nechal počuť, že deportácie v strednej Európe sú len otázkou dostatočného počtu vagónov. Po čase došlo na jeho slová. Keď sa vagóny sa minuli, vysadili vysídlencov za hranicami na kraj cesty a tam ich už ponechali svojmu osudu. Mnohým tunajším Maďarom pridelili do domy po Šváboch, ktorých z Maďarska vysídlili do Nemecka. Dokonca sa stávalo, že istý čas žili pod jednou strechou spolu s Nemcami, ktorí ešte len čakali na presídlenie, čo vyvolávalo vzájomnú nevraživosť a stupňovalo napätie.

Výmena obyvateľstva pokračovala aj na jeseň 1947. 9. septembra vysťahovali do maďarskej Rajky pätnásť rodín, o dva dni neskôr ďalšie štyri rodiny.

Valcový mlyn v Šamoríne zachvátil veľký požiar, ktorý spôsobil vážne poškodenie budovy aj zariadenia. Spolu s mlynom zhorelo aj 16 vagónov múky. (Dátumy vzniku požiaru sa rozchádzajú – v prameňoch sa uvádza 12., ale aj 27. september.)

Okolo valcového mlyna sa zbehol dav ľudí. Navrhovali, aby sa čo najskôr zbúral prechodný mostík medzi mlynom a skladom obilia, aby sa oheň nemohol šíriť ďalej. Nikto z kompetentných však nezasiahol. Práve táto okolnosť začala šíriť verziu o úmyselnom založení požiaru banderovcami, ktorých mal správca mlyna poveriť, aby zahladil chýbajúce manko. Nakoniec bol oficiálnou verziou vzniku požiaru skrat v elektrickom vedení. Údajný skrat mal aj konkrétneho „páchateľa“. Mal ho spôsobiť chlapček z Bučuházy, na ktorého sa pokúšali kompetentní zvaliť vinu.

13. časť - 1947 - požiar budovy valcového mlyna (a) 13. časť - 1947 - požiar budovy valcového mlyna (b)

13. časť - 1947 - požiar valc. mlyna (2)

Poškodená budova valcového mlyna po ničivom požiari v septembri 1947

Pokračujeme v stredu, nasleduje dokončenie „Zločiny a ich obete v 20. storočí, 14. časť – V tieni paragrafov po roku 1948“

 

Diskusia